Hádanka #18072:
Stojím vysoko a nechodím nikam
Môžu ma obchádzať chodníky aj oblaky, no ja sa nepohnem. Z diaľky vyzerám ako pevný chrbát krajiny, odkiaľ býva najlepší výhľad.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Stojím vysoko a nechodím nikam
Môžu ma obchádzať chodníky aj oblaky, no ja sa nepohnem. Z diaľky vyzerám ako pevný chrbát krajiny, odkiaľ býva najlepší výhľad.
Držím sa zeme a siaham k nebu
Narastám pomaly, no každý rok mám viac vrstiev. V horúčave dávam tieň, vo vetre šumím a v lese ma spoznáš skôr, než ma uvidíš celý.
Cez krajinu píšem neviditeľnú mapu.
Raz som úzky ako šnúra, inokedy široký a hlučný, no stále sa hýbem len jedným smerom. Nosím kamienky, odrážam nebo a spájam hory s miestami, kam pešo nedôjdeš.
Ticho, čo sa týči k oblohe
Z diaľky vyzerám ako pevný chrbát krajiny, no zblízka mám chodníky, sutinou aj trpezlivé machy. Keď na mňa vyjdeš, svet sa zmenší a vietor rozpráva hlasnejšie.
Nikdy nekráčam späť, aj keď sa mi chce
Rodím sa z prameňov a z dažďa, no až pri mori zistím, kam som sa celý čas ponáhľala. Obtekám kamene, mestá aj mosty bez prestávky.
Nežijem potichu len pod zemou, ale aj v príbehoch lesa
Z jedného kmeňa viem vyhnať tieň pre vtáky aj chlad pre ľudí. Keď ma vietor skúša, len sa hlbšie zapustím do zeme a každý rok pridám ďalší prsteň. Čo som?
Cesta, ktorá nikdy nestojí na mieste
Nikdy nespím v jednej polohe, stále sa posúvam a obchádzam prekážky. Keď sa stretnem s morom, už nemám kam ďalej ísť.
Rastiem pomaly, no pamätám si roky
V lete dávam tieň, v zime zostanem len s tichým telom. Mám kmeň, korunu aj vlastné poschodie vtákov, ale ani krok neurobím.
Cesta vody, ktorá nikdy nestojí.
Narodím sa vysoko v horách a neustále utekám do nižších miest. Nepreskočím vlastný smer, no viem rozdeliť krajinu na dva brehy.
Rastiem pomaly, ale pamätám si roky.
Ráno ma umyje dážď, popoludní ma rozčeše vietor a v lete dávam tieň. Môj kmeň drží zem, no najviac ma prezradí šepot listov vysoko nad hlavou.