Hádanka #1924:
Neviditeľný maliar oblohy
Prichádzam potichu a mením strechy aj chodníky na lesklé zrkadlá. Niekedy som len pár kvapiek, inokedy bubnujem tak dlho, že zem nasýtim do poslednej hrudy.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Neviditeľný maliar oblohy
Prichádzam potichu a mením strechy aj chodníky na lesklé zrkadlá. Niekedy som len pár kvapiek, inokedy bubnujem tak dlho, že zem nasýtim do poslednej hrudy.
Mám korene, no nechodím.
V lete dávam tieň a na jeseň mením farbu šiat. Som tichý svedok ročných období a v mojom tieni sa často schováva lavička aj vták.
Vysoko nad lesom, no nie som strom
Z diaľky pôsobím ako tichý obor. Kto ku mne vystúpi, vidí menej stromov a viac oblohy, no ja sa nepohnem ani o krok. Čo som?
Cesta bez kola, ale s cieľom
Začínam v horách ako tenký pramienok a cestou rastiem z dažďa, snehu aj iných prítokov. Niekedy som pokojný, inokedy divý, no vždy sa pohnem len jedným smerom.
Tichý stĺp, ktorý drží krajinu nad zemou.
Počas jedného roka sa mením od holých konárov po zelený tieň a späť. Bez pohybu stojím na mieste, no pritom rastiem, dýcham a schovávam v sebe vtáky aj vietor.
Cesta vody cez krajinu
Začínam vysoko a postupne sa predlžujem cez lúky aj mestá. Niekedy som pokojná, inokedy šumím tak silno, že ma počuť ešte predtým, než ma uvidíš.
Stojím celé roky, no stále sa mením.
Z jednej chvíle som holý, o pár mesiacov plný tieňa a šušťania. Nepresúvam sa, a predsa ku mne prichádzajú vtáky, vietor aj mená vyryté do kôry.
Cesta vody krajinou
Nevie stáť na mieste a predsa si hľadá vlastnú cestu. Obchádza kamene, rozdeľuje krajinu a nakoniec sa stratí tam, kde je vody najviac.
Mlčí, no stále rastie
Nesedí na jednom mieste len tak náhodou, drží pôdu, dáva tieň a každú jar mení šaty. Keď sa hýbe vzduch, najprv to počuť v jeho korunách.
Nevidno ma, ale mením všetko okolo.
Niekedy hladím listy tak jemne, že ich sotva počuť, inokedy lámem dáždniky a žením oblaky. Nemám tvar ani farbu, no podľa mňa sa mení more, les aj obloha.