Hádanka #2083:
Držím miesto a pritom sa stále mením.
Keď ma vezme vietor, šumím bez slov. Na jar nosím nové oblečenie, v lete tienim a v zime odhalím svoju kostru.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Držím miesto a pritom sa stále mením.
Keď ma vezme vietor, šumím bez slov. Na jar nosím nové oblečenie, v lete tienim a v zime odhalím svoju kostru.
Ticho, ktoré sa nedá prehliadnuť
Zo zeme rastiem bez toho, aby som bol strom. Čím vyššie sa na mňa pozeráš, tým menšia vyzerá krajina pod tebou.
Krajina, kde sa mení dych
Keď sa ku mne blížiš, cesta sa začne zvažovať a vietor býva ostrejší. Z diaľky vyzerám pokojne, no z vrcholu vidno ďaleko nad les aj rieku.
Stojím vysoko, ale nikam sa nepohnem
Zo základne ma často lemuje les a z vrcholu býva výhľad, ktorý berie dych. Keď ma prikryje hmla, aj skúsený turista zrazu váha, kam ďalej.
Zem ma drží, no ja sa dvíham vyššie.
Môžeš ma obísť, no nie vždy ma prejsť bez námahy. Vrcholom sa končím, ale moja cesta býva plná kameňov, lesa a ticha. Nie som oblaky, hoci sa mi k nim ľudia približujú. Čo som?
Kľukatý pás vody v krajine
Rodím sa vo vrchoch, no nezostávam tam dlho. Nesiem kamene, odrážam stromy a nakoniec sa stratím v inom veľkom vode.
Nevidíš ma, ale cítiš ma
Niekedy len šepkám v korunách stromov, inokedy zatvorím dvere aj okno. Môžem mať silu pohladiť tvár alebo rozčerím hladinu bez toho, aby som mal vlastné ruky.
Kamenný vrchol, čo mení počasie
Z diaľky vyzerám pokojne, no môj vrch vie zastaviť vietor a zmeniť oblohu nad údoliami. Kto na mňa vystúpa, ten často cíti, že svet je zrazu vyššie a tichšie.
Tichý strážca krajiny
Mám korene v zemi, no ruky dvíham k nebu. V lete dávam tieň, na jeseň púšťam listy a z diaľky ma spoznáš podľa koruny.
Púšťam sa krajinou ako sivá stuha
Viem sa vinúť medzi stromami, cez mestá aj popri lúkach. Nechodím po ceste, ale mnohé cesty sa ku mne radi pritúlia.