Hádanka #16357:
Nevidíš ma, ale cítiš ma hneď.
Neviem zostať na mieste, prechádzam cez údolia aj ulice a mením smer podľa prekážok. Keď sa rozbehnem, počuť ma v korunách stromov aj pri okne.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Nevidíš ma, ale cítiš ma hneď.
Neviem zostať na mieste, prechádzam cez údolia aj ulice a mením smer podľa prekážok. Keď sa rozbehnem, počuť ma v korunách stromov aj pri okne.
Farebný zázrak na lúke
Najprv sa skrývam v puku, potom sa otvorím do farby a vône. Nemám korunu ani kmene, no aj tak si ma ľudia dávajú blízko k sebe.
Bez listov aj bez kroku
V lete dám tieň a v zime zostanem bez ozdôb, no stále stojím na mieste. V mojom vnútri putuje voda až k vetvám, ktoré sa pri vetre ohýbajú.
Rokmi stojím, hoci sa stále mením.
V lete dávam tieň, v jeseni šepkám pod nohami a v zime zostanem bez ozdôb. Nie som les ani hora, no bez mňa by krajina pôsobila prázdnejšie.
Mám nohy v zemi a mením sa s ročnými obdobiami.
Počas roka mením šaty, no nohy mi zostávajú v zemi. V lete dávam tieň, na jeseň sa farbím a v lese podo mnou šuští život.
Rastie pomaly, no drží krajinu pokope.
Mám korene ukryté v zemi, kmeň vystretý k nebu a konáre ako ruky. V lete dávam tieň, na jeseň mením farby a v zime stojím nahý.
Stojí nad krajinou ako tichý strážca
Niektoré sú holé, iné majú lesy, ale všetky sa dvíhajú vysoko a hádžu dlhý tieň. Cestovatelia ich musia obchádzať, ak nechcú preraziť dych príliš rýchlo.
Drží zem, tieň aj vtáčie hniezda.
Rastiem pomaly a roky ma menia na pamäť krajiny. Na jar pučím, v lete tienim a keď ma vietor skúša, len sa hlbšie opieram o pôdu.
Vyrastám potichu, no mením krajinu
Mám korene v zemi a ramená smerujú k nebu. V lete dávam tieň, na jeseň listy, a aj bez hlasu viem v lese veľa povedať.
Stojím vysoko, no stále sa mením
Z diaľky vyzerám pevne, no môj okraj vie skrývať sneh aj ticho. Keď ma obchádzaš, krajina sa mení pod nohami a vrch nie je vždy to najťažšie.