Hádanka #1854:
Stojí ticho, no mení krajinu okolo seba.
Má korene hlboko v zemi a korunu vysoko nad hlavou. V lete dáva tieň, na jeseň púšťa listy a často pamätá viac než ľudia v dedine.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Stojí ticho, no mení krajinu okolo seba.
Má korene hlboko v zemi a korunu vysoko nad hlavou. V lete dáva tieň, na jeseň púšťa listy a často pamätá viac než ľudia v dedine.
Tichý svedok ročných období
V lete robím tieň a na jeseň púšťam listy. Mám kmene, konáre a niekedy aj vtáčie hniezda, no celý život stojím na jednom mieste.
Keď sa dvíham, mení sa aj dych krajiny
Nie som len kus zeme vyššie než okolie. Mám svahy, ktoré vedia ukryť chodníky, a vrchol, na ktorý sa nechodí bez dôvodu.
Cesta, čo nikdy nezostane na mieste
Rodím sa vysoko, no dlho sa nezdržím na jednom mieste. Prekážky obchádzam a nakoniec sa stratím v širšom svete.
Padá, no nič neporáža.
Na streche šepká, po ceste kreslí tmavé bodky a v lese prebúdza vôňu pôdy. Keď sa objaví, voda sa mení na správy z oblakov.
Živá veža, čo drží vietor aj tieň.
V lete je úkryt pre vtáky, na jeseň zas spúšťa tichý dážď listov. Má pevné telo, no stále rastie a podľa veku mení tvár pomalšie než čokoľvek v lese.
Kreslí cestu krajinou
Nikdy nestojí na mieste, no predsa má svoje brehy. Raz je úzka a tichá, inokedy silná a hlučná, až odnáša kamene aj listy.
Cesta, čo sa sama posúva ďalej
Nie je ani cesta, ani hranica, hoci vie deliť krajinu na dve strany. Občas mizne v hmle, inokedy sa leskne ako kov a nikdy nejde úplne rovno.
Nevidíš ma, ale cítiš ma
Neviem sa chytiť do ruky, no viem rozcuchať vlasy aj rozohnať mraky. Niekedy som len slabý šepot medzi stromami, inokedy zavriem dvere aj bez pozvania.
Stále sa ponáhľa, aj keď nikam nemusí
Narodí sa vysoko v horách, cestou zbiera malé prítoky a nikdy nezostane na mieste. Nakoniec sa stratí v mori alebo v inom veľkom toku.