Hádanka #16768:
Vyrastá, no nikdy neutečie z miesta
Z diaľky býva len tieňom nad krajom, zblízka však cítiš vietor aj chlad. Na jej svahu sa mení počasie rýchlejšie než myšlienka.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Vyrastá, no nikdy neutečie z miesta
Z diaľky býva len tieňom nad krajom, zblízka však cítiš vietor aj chlad. Na jej svahu sa mení počasie rýchlejšie než myšlienka.
Čo tečie krajinou a nikdy sa neunaví?
Začnem ako prameň vysoko v horách a potom si hľadám cestu dolu. Kŕmim lúky aj polia, no do dlane ma neudržíš.
Cesta, ktorá sa nikdy nevracia späť
Začínam v horách ako tenký pramienok, no po ceste zbieram drobné aj veľké vody z desiatok miest. Nakoniec sa stratím v inom obrovskom celku, ale po celý čas sa hýbem len jedným smerom.
Padám aj bez krokov
Nevidno ma chytiť do dlane, no keď prídem, strechy sa lesknú a polia menia farbu. Raz som jemný šepot, inokedy bubnovanie na okná.
Stojím vysoko nad krajinou
Z diaľky vyzerám ako obrovský chrbát krajiny a môj vrchol často mizne v oblakoch. Keď na mňa vyrazíš, stúpaš stále vyššie a vyššie.
Nechodím, a predsa sa ma krajina drží
Rastiem bez nôh a napriek tomu držím dvor, les aj vrch. V lete dám tieň, v zime zostanem len ako kostra proti oblohe.
Tečiem, ale nemám nohy
Nikdy nestojím dlho na jednom mieste a predsa ma vieš sledovať celé kilometre. Som cesta vody krajinou, kým ma niečo nezastaví alebo nezmení môj smer.
Keď prídem, krajina vonia inak
Na oblohe som najprv len šepot, potom bubnovanie na strechy a listy. Niekedy prídem potichu, inokedy prebudím celý les.
Stojím, aj keď vietor niekedy kričí
Mám korene v zemi a ruky vysoko nad hlavou, no nepohnem sa z miesta. V mojom tieni je chladno a na jar sa na mňa lepia zelené začiatky.
Obor, čo stojí na mieste
Zo spodku vyzerám ako malý svet, no môj vrchol často mizne v oblakoch. Neutekám, ale ľudia na mňa stále lezievajú.