Hádanka #18339:
Cesta bez áut, ktorá nikdy nespí
Začína v horách a potichu zbiera sily z desiatok potokov. Keď sa rozbehne, mení krajinu, no nik ju nemá v ruke.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Cesta bez áut, ktorá nikdy nespí
Začína v horách a potichu zbiera sily z desiatok potokov. Keď sa rozbehne, mení krajinu, no nik ju nemá v ruke.
Na mape som len tvar, v skutočnosti výzva.
Z diaľky sa zdám tichá, no vietor mi do strán kreslí roky práce. Kto sa ku mne blíži, cíti chlad, strmosť a menší svet pod nohami.
Ticho rastie, no mení celý kraj
Na jar nosím prvé puky, v lete tieň a na jeseň listy do vetra. Nemám nohy, a predsa ma čas posúva vyššie do neba.
Stojím, a predsa sa hýbem s vetrom
Na jar sa preberiem do zelena, v lete dávam tieň a na jeseň púšťam listy. Nemám nohy, no rastiem každý rok vyššie.
Prišiel potichu, no všetko zmenil
Najprv cítiš chladný vzduch, potom sa ozve bubnovanie na strechy a listy sa lesknú. Keď prestane, zem vonia silnejšie a potok býva hlučnejší.
Kam sa kopec začína strácať v oblakoch
Z diaľky vyzerám ako tichý múr prírody, no kto ku mne stúpa, cíti, že som vyššie než les aj cesta. Na mojom vrchole sa vietor často správa ako doma.
Tichý vysoký dom lesa
Rastiem roky a každý môj kruh rozpráva o staršom lete či zime. Keď ma vietor ohýba, stále zostávam na mieste a dávam tieň aj úkryt.
Cesta vody, čo sa nikdy nezastaví
Rodím sa v horách a po ceste zbieram malé potôčiky. Nezostanem tam, kde som dnes, lebo stále bežím ďalej až do väčšej vody.
Stojím vysoko, no stále akoby som kráčala nahor.
Z diaľky som len sivý obrys, zblízka ma tvoria kamene, svahy a vietor. Kto na mňa vystúpi, vidí svet menší, no cesta dolu je často zradnejšia.
Nevidíš ma, ale viem rozhýbať celý deň.
Niekedy len šepkám v korunách stromov, inokedy tlačím obláčiky cez oblohu. Keď zosilniem, zatvárajú sa okná a člnom mením smer.