Hádanka #2246:
Tichá cesta, čo nikdy nestojí
Rodí sa vysoko a cestou zbiera prítoky, mosty aj príbehy miest. Nakoniec sa stratí vo väčšej vode, no sama nikdy nezostane stáť.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Tichá cesta, čo nikdy nestojí
Rodí sa vysoko a cestou zbiera prítoky, mosty aj príbehy miest. Nakoniec sa stratí vo väčšej vode, no sama nikdy nezostane stáť.
Stojím vysoko, ale nie som budova ani strom.
Z diaľky pôsobím ako pevná stena, no na mňa sa dá vystúpiť len s námahou. Čím vyššie si, tým viac cítiš vietor a chlad.
Cesta, ktorá nikdy nevedie naspäť
Začínam vysoko alebo ďaleko od mora a zbieram k sebe menšie pramene. Popri mne rastú brehy a mosty, no ja sa stále posúvam ďalej.
Najprv je len čiarou v lese, potom určuje krajinu
Nepotrebuje koľaje, a predsa má smer. Niekedy sa ukryje pod ľadom, inokedy rozleje do ramien a nesie piesok aj kmene ďalej. Čo je to?
Keď sa na ňu vyšplháš, svet sa zmenší
Z diaľky stojím ticho, no zblízka mám skaly, chodníky aj sneh na vrchole. Ľudia ma zdolávajú kvôli výhľadu a niekedy ma obídu len pohľadom.
Vrchol, ktorý z diaľky klame.
Z mesta vyzerám ako veľká hŕba na obzore, no hore ma čaká chlad, vietor a menej vzduchu. Nie som budova ani kopec pri ceste. Čo som?
Nevidno ma, no mením krajinu.
V korunách stromov sa hrám s listami a na hladine vody kreslím vlny, hoci nemám ruky. Raz som jemný šepot, inokedy prudký nápor, čo zháša pokoj.
Cesta, čo nikdy nestojí
Rodím sa vysoko a bežím nižšie bez prestávky. Mením krajinu, beriem si zákruty a pri ústí už neviem, či som ešte ten istý.
Ticho stojím a mením krajinu.
Mám kmeň, korunu a korene ukryté v zemi. Na jeseň púšťam listy, no počas leta dávam tieň aj šum vetru.
Držím zem, vodu aj vtáky v tieni
Z malej semienka vyrastiem do výšky a roky si pamätám vietor v korunách. Mám kmeň, no nie som stĺp, a listy mi na jeseň odchádzajú bez rozlúčky.