Hádanka #18530:
Nesiem krajinu, no sama sa nehýbem.
Rodím sa v horách, pretekám dolinami a občas sa stratím až v mori. Na mne plávajú lode, pri mne rastú mestá a mosty.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Nesiem krajinu, no sama sa nehýbem.
Rodím sa v horách, pretekám dolinami a občas sa stratím až v mori. Na mne plávajú lode, pri mne rastú mestá a mosty.
Nevidno ma, no viem rozhýbať celý les
Keď prebehnem po stromoch, šuštia lístie aj tráva a voda na hladine si kreslí vlnky. Niekedy som jemný, inokedy taký silný, že ľudia zatvárajú okná.
Keď sa objaví, všetko vonia inak.
Nebieha, no zhora padá v tenkých kvapkách. Po mne ostanú mokré chodníky, kaluže a ľudia často otvoria dáždnik.
Ticho stojím, no mením obzor každému výletu
Z diaľky pôsobím ako pevná prekážka, no vo vnútri skrývam chodníky, kamene a často aj sneh. Kto chce výhľad, musí ku mne vystúpať, nie sa ku mne priplaziť.
Cesta vody bez zastavenia
Začínam vysoko a postupne si hľadám cestu cez doliny, kamene aj mestá. Stále som v pohybe a to, čo dnes niesiem, zajtra už môže byť inde.
Tichý strážca obzoru
Z diaľky vyzerám nehybne, no môj tvar mení vietor, sneh aj čas. Ľudia na mňa lezú, keď chcú výhľad, a dole podo mnou býva les alebo dolina.
Cesta bez kolies, no nikdy nestojí
Začínam vysoko v kopcoch a na ceste ku kraju zbieram pramene, potoky aj mestá. Nikdy nechodím späť, no stále mením tvar podľa terénu. Čo som?
Ticho rastie, no vie držať celý svet
Začnem ako semienko a roky zo mňa robia tieň aj úkryt. Na jeseň sa oblečiem do farieb, no bez vetra sa nepohnem ani o list.
Nerastie z kamňa, a predsa drží krajinu
Na jar sa prebúdza skôr než mnohé lúky, v lete hádže tieň a na jeseň mení farbu ako plášť. Má korene hlboko v zemi, no jeho najvyššie vetvy vidno zďaleka.
Stojí vysoko, no nikdy neutečie
Kto ho hľadí zdola, musí zdvihnúť zrak aj dych. Často je strmé, niekedy zasnežené a z jeho svahov prúdi voda do dolín.