Hádanka #2445:
Rastiem vysoko, no nikdy neodídem
Má mačičku na nohách necítiš, no vietor mi kreslí na boky tieň. Z dola pôsobím ako prekážka, z vrchu len ako ďalší kus obzoru.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Rastiem vysoko, no nikdy neodídem
Má mačičku na nohách necítiš, no vietor mi kreslí na boky tieň. Z dola pôsobím ako prekážka, z vrchu len ako ďalší kus obzoru.
Dotýkam sa oblakov, no nekráčam.
Ráno ma obalí hmla a večer na mne vietor píska inak než v údolí. Z diaľky vyzerám pokojne, no môj vrch vie prekvapiť aj skúsených tulákov.
Keď príde, zmení vôňu vzduchu
Zo striech spravím bubon a z chodníkov lesklé zrkadlo. Niekedy prídem potichu, inokedy so silným šumením, no vždy dopadám zhora.
Cez krajinu píšem vlastnú trasu
Nie som cesta, no prechádzam krajinou a mením sa po daždi aj po roztopení snehu. Niekde som úzka, inde široká, a ľudia ma sledujú z mostov.
Nevidno ma, ale hýbem vetvami aj myšlienkami.
Niekedy som jemný šepot, inokedy zrazím dáždnik z ruky. Cez stromy ma počuješ skôr, než ma uvidíš, a predsa nemám vlastné telo. Čo som?
Rastiem vyššie, než ma dosiahne ruka
Na jar ma oblečie nový závoj a v lete dávam tieň. Keď ma víchor skláti, nepadám naraz, ale po rokoch alebo po jednom údere.
Na prvý pohľad ticho, no pod povrchom sa deje veľa
Rastiem pomaly a každý rok si do tela pripíšem vlastný záznam. V lete dávam tieň, v zime ma odhalí holá kostra bez tajomstiev.
Nevidno ma, ale mením deň na pohyb.
Najprv ma cítiš v korunách stromov, potom na tvári a napokon v plachtách lodí. Nemám vlastný tvar, len smer a silu, ktorú si ľudia všímajú až podľa následkov.
Cesta vody od prameňa k moru
Začínam ako tenký prúd medzi kameňmi a potom rastiem, kým ma ľudia prechádzajú mostom. Nechodím však nikdy naspäť ako cesta.
Rastie pomaly, no dáva tieň aj kyslík
V zemi ma držia korene a do výšky sa dvíha kmeň. Na jar i na jeseň mením svoj vzhľad podľa listov alebo ihličia.