Hádanka #17141:
Skrytý nepriateľ v tele aj v jedle
Nedá sa chytiť do dlane ani zaliať vodou, no ľudia ho sledujú v krvi. Keď je ho veľa, znepokojí aj lekára.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Skrytý nepriateľ v tele aj v jedle
Nedá sa chytiť do dlane ani zaliať vodou, no ľudia ho sledujú v krvi. Keď je ho veľa, znepokojí aj lekára.
Neviditeľný problém v krvi
Nie som ani kopec, ani rieka, no ľudia ma sledujú v krvi, keď riešia, čo jedia. Keď ma je priveľa, ticho sa ukladám tam, kde nechcem byť.
Je tichý, no dôležitý návštevník v tele.
Nie som les ani rieka, hoci sa ma ľudia snažia skrotiť cez jedálniček. Keď je ma priveľa, telo si to pamätá v krvnom obehu, no bez mňa by niektoré procesy vôbec nefungovali.
Cesta, ktorá sa nikdy nezastaví
Raz som úzka, raz široká, no stále sa hýbem a nesiem veci ďalej. Keď ma sleduješ od prameňa, nikde dlho neostanem na mieste.
Nad riekou stojím ako tichý strážca krajiny.
Nechodím, no mením obzor, keď sa na mňa človek vyšplhá. Na mojom svahu sa strieda sneh, skaly aj les, a spod môjho úpätia sa často rodí potok.
Stúpam vyššie, než vidí dolina
Zo strmých strán ma vietor holí do tvaru hrebienka a potoky ma obchádzajú ako zo zdvorilosti. Keď sa na mňa vyštveráš, krajina pod tebou zrazu stratí svoj obyčajný rozmer.
Dotkneš sa jej očami už zďaleka
Z diaľky vyzerám ako tichý obor, no na môj vrchol sa človek dostáva krokom po kroku. Keď sa na mňa vyšplháš, svet podo mnou sa zmení na mapu.
Stojím roky, no stále mením tvár.
Na jar sa obliekam do zelene, na jeseň ju odkladám a v zime ostávam len s kostrou vetiev. Aj tak som miestom, kde sa schovajú vtáky a vietor sa pri mne zlomí.
Vrchol, čo sa nedá objať
Keď na mňa vystúpiš, vzduch je chladnejší a výhľad širší. Nestojím však sám; často tvorím dlhý rad, kde sa chodníky lámu a oblaky sa zachytávajú o kamene.
Keď sa obloha zatiahne, prichádzam
Najprv ma počuješ skôr, než ma uvidíš, a potom sa zem leskne pod mojimi kvapkami. Po mne zostáva vo vzduchu svieži pach a na chodníkoch malé jazierka.