Hádanka #17438:
Cez deň aj noc si razím cestu krajinou.
Nevonia mi tá istá voda dlho na jednom mieste, stále sa posúvam ďalej. Niekde som úzka a rýchla, inde široká a pokojná, no nikdy nestojím.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Cez deň aj noc si razím cestu krajinou.
Nevonia mi tá istá voda dlho na jednom mieste, stále sa posúvam ďalej. Niekde som úzka a rýchla, inde široká a pokojná, no nikdy nestojím.
Tichý svedok rokov, čo rastie smerom k nebu.
Na jar sa obliekam do zeleného tieňa, na jeseň mením farbu a púšťam to, čo som držal. V lete dávam chládok, no celý čas stojím na jednom mieste.
Vysoko stojím, no nikdy neodídem.
Z diaľky pôsobím ako tichý strážca krajiny. Keď na mňa stúpaš, vzduch chladne a výhľad sa rozširuje, akoby sa svet pod tebou otvoril.
Mením sa, ale nikdy nestojím na mieste.
Raz sa skrývam pod ľadom, inokedy pod mostom a stále pokračujem ďalej. Bez nohy obchádzam kamene, napájam polia a nakoniec sa stratím v niečom oveľa väčšom.
Putuje krajinou a mení ju bez prestávky
Začínam vysoko v horách ako tenký prúd a postupne sa mením na širokú cestu vody. Nesiem kamene, tvarujem brehy a napokon sa stratím v mori alebo v inej vode.
V lese nájde stopu skôr než slovo
Vie, kde vietor zahol vetvičku a čo prezradila mokrá pôda. Keď sa v lese niečo stratí, nehľadá náhodu, ale náznaky a ticho.
Keď sa les nechce prezradiť
Viem čítať stopy, počasie aj ticho medzi stromami. V teréne som doma, no nepatrím ani medzi stromy, ani k vode, hoci ma tam často zavedie deň.
Tvár lesa, nie jeho strom
Neprichádzam s mapou ani kompasom, no môj hlas vedie ľudí cez hory a ticho. V prírode ma poznajú podľa odvahy aj stopovania, hoci ja sama zostávam skôr za scénou než v strede diania.
Keď stúpam vyššie, svet je tichší
Neviem sa pohnúť z miesta, no z diaľky mením obzor. Na mojom vrchole býva chladnejšie a cesta ku mne býva strmá.
Ticho, z ktorého vidno ďalej
Nepohnem sa z miesta, a predsa mi ľudia dávajú mená na mapách. Zo spodku vyzerám ako prekážka, z vrchu ako odmena za námahu a výhľad.