Hádanka #17606:
Na jar som skrytý, v lete plný šepotu.
Mám korene hlboko pod zemou a ruky dvíham k oblohe. Niekedy ponúknem tieň, inokedy len tiché praskanie listov vo vetre.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Na jar som skrytý, v lete plný šepotu.
Mám korene hlboko pod zemou a ruky dvíham k oblohe. Niekedy ponúknem tieň, inokedy len tiché praskanie listov vo vetre.
Cesta vody krajinou
Nevyberám si jednu cestu na dlho, radšej sa prepletám dolinou a obchádzam kamene. Občas som pokojná, inokedy ma po daždi nik neprehlbuje očami.
Rastiem potichu, ale mením krajinu okolo seba.
V lete dávam tieň a v zime ostávam stáť ako tichý svedok času. Mám korene pod zemou, no ruky mi smerujú k oblohe.
Cesta, čo nikdy nestojí
Začínam často ako kvapka vo výške a po ceste sa ku mne pripája mnoho ďalších. Môžem deliť krajinu, hýbať mlynom aj potichu miznúť v mori.
Cesta vody krajinou bez zastavenia
Rodím sa vysoko v horách alebo z prameňov a nižšie sa ku mne pridávajú ďalšie potôčiky. Neprevážam ľudí, no viem prejsť celé krajiny až k širšej vode.
Nad obzorom stojím ako tichý strážca
Z diaľky vyzerám nehybne, no vietor ma neustále mení cez svetlo, sneh aj hmlu. Kto ku mne stúpa, zistí, že som vyšší, než sa zdalo od údolnej cesty.
Rastiem pomaly, no pamätám si roky
V lete dávam tieň a na jeseň podo mnou šuští koberec listov. Bez mojich koreňov by som neudržal ani vietor, ani vtáčie hniezda vysoko nad zemou.
Príde skôr než ticho po búrke.
Najprv ma zacítiš na vzduchu a až potom začnú byť chodníky lesklé. Som krátky hosť, ktorý vie zahrmiať do strechy, no nie vždy zostane dlho.
Stojím vysoko a dávam výhľad
Ľudia ku mne stúpajú, aj keď ich nohy protestujú, lebo z vrchu vidno ďaleko. Nie som dom ani strom, len tiché veľké teleso z kameňa a času.
Nevidno ma, ale mením všetko okolo.
Raz hladím tvár, inokedy trhám klobúky z hlavy a ohýbam konáre. Nemám ruky ani hlas, no keď sa rozbehnem, cíti ma každý strom aj plachta.