Hádanka #2961:
Cesta vody, ktorá nikdy nespí
Začínam vysoko a nechávam sa viesť svahmi, údoliami aj mestami. Niekde som úzka a divoká, inde sa rozlievam do široka, no stále mierim ďalej.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Cesta vody, ktorá nikdy nespí
Začínam vysoko a nechávam sa viesť svahmi, údoliami aj mestami. Niekde som úzka a divoká, inde sa rozlievam do široka, no stále mierim ďalej.
Nad krajinou stojí, no sama sa nepohne
Zdola sa zdá, že stráži celé okolie a nikdy nestráca výšku. Keď sa na ňu vyšplháš, mení sa výhľad aj dych.
Stojí vysoko, no nechodí.
Z diaľky sa zdá nemenná, no zvnútra ju neustále mení dážď, mráz aj čas. Pre niekoho je hranica obzoru, pre iného cieľ, na ktorý treba dlhý dych.
Cesta vody, ktorá nikdy nestojí
Rodí sa vyššie v krajine a celé dni si hľadá cestu nižšie, až napokon zmizne v širšej vode. Niekedy je pokojná, inokedy si berie brehy a mení tvár krajiny.
Cesta, čo nikdy nestojí
Rodí sa v horách, no cez krajinu sa nepohybuje po rovinke. Kdekoľvek ide, stále si hľadá novú cestu až k širšej vode. Čo je to?
Nie je to cesta, no vie viesť ďaleko
Rodím sa vysoko a končím tam, kde sa voda stratí medzi vlnami. Po ceste tvarujem krajinu, no nikdy nestojím na mieste a každý úsek vo mne plynie ďalej.
Nerastie len do výšky, ale aj do príbehov lesa
Na jar je plný nových púčikov, v lete dáva tieň a na jeseň mení farby. Stojí na mieste, no počas rokov vyrastie vysoko nad chodníky aj ploty.
Tichý obr nad krajinou
Stojím vysoko a vrhám dlhý tieň, hoci sa nehýbem. Kto ma chce zdola zdolať, musí sa najprv zapotiť na ceste nahor.
Nevidíš ma, ale mením všetko okolo
Raz len šepkám v tráve, inokedy sa opieram do stromov a mením smer dymu. Nemám tvár ani krok, no bez môjho dychu sa nepohne ani list.
Putujem krajinou a pritom nikdy nezastavím.
Začínam vysoko v horách ako drobné pramene a postupne silniem. Nesiem kamene, odrážam oblohu a nakoniec sa stratím v inej vode.