Hádanka #17708:
Pevná cesta, čo nikdy nekončí
Začínam ako tenký pramienok vysoko v horách a cestou zbieram silu z ďalších vôd. Nikdy nekráčam späť a napokon sa stratím vo väčšom objatí.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Pevná cesta, čo nikdy nekončí
Začínam ako tenký pramienok vysoko v horách a cestou zbieram silu z ďalších vôd. Nikdy nekráčam späť a napokon sa stratím vo väčšom objatí.
Stojím bez slov, ale rozprávam príbeh rokom.
V lete dávam tieň a na jeseň púšťam listy ako malé signály. Mám korene v zemi, no ruky dvíham k nebu, kde ma vietor neustále skúša.
Prichádzam bez hluku, no zanechám stopy.
Nebudem stáť v mláke ako hmla ani sa držať na tráve ako rosa. Padám zhora v drobných kvapkách, a keď sa rozbehnem, zem zrazu ožije.
Krajinou prechádza bez zastavenia.
Začínam kvapkou v horách a končím tam, kde sa miešam s veľkou vodou. Nikdy sa nevraciam rovnakou cestou, no stále si razím vlastnú.
Držím zem, no rastiem do výšky.
Mám tichý kmeň, vetvy ako ruky a pamäť v kruhoch vnútri. Keď príde vietor, neodídem; len sa ním nechám prehovárať.
Spája krajiny a pritom nikdy nestojím.
Začínam ako tenký pramienok v horách a po ceste sa ku mne pridávajú ďalšie vody. Niekde som pokojná, inde viem niesť kamene aj člny.
Cesta, čo nikdy nespí
Nechodím po mapách rovno, no aj tak spájam hory s morom. Niekedy som tichá, inokedy divoká a brávam so sebou listy aj kamienky bez toho, aby som sa zastavila.
Utekám bez nôh a predsa nikde neostanem stáť
Nevieš ma chytiť do dlane, lebo stále utekám. Raz som úzka ako chodník, raz široká ako cesta a vždy mierim ďalej do väčšej vody.
Rastiem pomaly, no nosím celý tieň.
Mám kožu z kôry a ruky z vetiev, hoci som nečlovek. V lete chránim pred slnkom, na jeseň zhadzujem šaty a v zime stojím ako tichý strážca.
Keď ma zdoláš, zistíš, že vrchol je len začiatok.
Zo spodku vyzerám ako stena, no na moje plecia sadá sneh, hmla aj vietor. Z diaľky ma ľudia obdivujú, ale cez mňa sa chodí len s námahou.