Hádanka #18023:
Cesta, ktorá nikdy nestojí na mieste
Nikdy nespím v jednej polohe, stále sa posúvam a obchádzam prekážky. Keď sa stretnem s morom, už nemám kam ďalej ísť.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Cesta, ktorá nikdy nestojí na mieste
Nikdy nespím v jednej polohe, stále sa posúvam a obchádzam prekážky. Keď sa stretnem s morom, už nemám kam ďalej ísť.
Rastiem pomaly, no pamätám si roky
V lete dávam tieň, v zime zostanem len s tichým telom. Mám kmeň, korunu aj vlastné poschodie vtákov, ale ani krok neurobím.
Cesta vody, ktorá nikdy nestojí.
Narodím sa vysoko v horách a neustále utekám do nižších miest. Nepreskočím vlastný smer, no viem rozdeliť krajinu na dva brehy.
Rastiem pomaly, ale pamätám si roky.
Ráno ma umyje dážď, popoludní ma rozčeše vietor a v lete dávam tieň. Môj kmeň drží zem, no najviac ma prezradí šepot listov vysoko nad hlavou.
Má koruny, no nevládne
Drží sa zeme pevne, no každý rok si oblieka nový kabát. V lete dá tieň, na jeseň pustí listy a aj tak zostane stáť tam, kde vyrástol.
Pohybujem sa, no nikam nekráčam
Narodím sa vysoko v horách a potom si trpezlivo hľadám cestu dolu. Pretekám krajinou, no nikdy nestojím na mieste.
Nesiem krajinu aj bez kolies
Začínam v horách ako tenký prúd a k moru sa mením na širokú cestu. Nepotrebujem most, aby som spájala brehy, no sama sa nikdy nezastavím.
Keď prídem, vzduch sa zmení.
Prídem potichu, no na liste zanechám stopy a na ceste lesklé zrkadlá. Niekedy som len mrholenie, inokedy bubnujem tak silno, že všetko vonku stíchne.
Z listu vyrastie tieň, čo si pamätá roky.
Keď fúka vietor, neodchádzam s ním, len šumím vyššie. Nerastiem zo dňa na deň a predsa sa zo mňa stane úkryt, hranica aj domov pre vtáky.
Nevidno ma, no mením smer všetkého
Nevidíš ma, ale listy ma okamžite prezradia. Raz hladím tvár, raz tlačím dáždnik nabok a v horách viem znieť ako niečo oveľa väčšie.