Hádanka #3772:
Rastie pomaly, ale pamätá si roky
V lete hádžem tieň a v jeseni púšťam šaty. Môžem byť tenký aj mohutný, no vždy ma držia korene hlboko v zemi.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Rastie pomaly, ale pamätá si roky
V lete hádžem tieň a v jeseni púšťam šaty. Môžem byť tenký aj mohutný, no vždy ma držia korene hlboko v zemi.
Keď prídem, strecha hudie inak.
Prichádzam po oblakoch a zmáčam chodníky, strechy aj lístie. Nie som more ani rieka, no viem zmeniť deň na sivšiu verziu seba samého.
Tichý svedok ročných období
Rastiem bez krokov a predsa sa z roka na rok vyšplhám vyššie. V lete dávam tieň, v zime ostanem len kostrou vetiev, no v mojom vnútri sa ukrýva život aj história.
Cesta v krajine, čo sa nikdy celkom nezastaví.
Začínam vysoko alebo pri prameni a po ceste ku mne pribúdajú ďalšie prúdy. Môžem rozdeliť mesto, napájať polia aj odísť do väčšieho mora.
Keď rastiem vysoko, mením sa na výhľad.
Nesiem lesom tieň a z diaľky ma vidno skôr než cestu k nemu. Kto ma chce zdolať, musí najprv šliapať nahor a nepriateľom býva hlavne vlastný dych.
Začína vysoko a nikdy nestojí
Rodím sa v horách alebo z prameňov, krútim sa krajinou a po ceste zbieram menších súputníkov. Nakoniec sa stratím v inom veľkom objatí vody. Čo som?
Cesta vody, čo nikdy nestojí
Začínam vysoko a cestou sa mením na silu, čo brúsi kamene aj kreslí zákruty v krajine. Nikdy nestojím na mieste, no do cieľa prichádzam stále inou cestou.
Nie som cesta, no viem viesť mestami aj lesmi.
Môj smer sa mení podľa kopcov a dažďa, no stále nesiem vodu ďalej. Kde prejdím, tam zanechám brehy a mosty.
Neustále kráča, no nikam neodchádza
Raz je úzka a tichá, inokedy široká a divoká, no vždy si razí cestu krajinou. Kŕmi mosty, mestá aj polia a sama sa nikdy nezastaví.
Tichý strážca lesa mení tvar s ročnými obdobiami.
Korene ma držia pevnejšie, než sa zdá, a na vrchu nosím zelený dáždnik alebo holé ramená. V lete hádžem tieň, na jeseň púšťam listy a stále stojím na jednom mieste.