Hádanka #4184:
Prichádzam bez varovania
Najprv ma počuješ na streche alebo v korunách stromov. Potom zjemním prach na cestách a napijú sa zo mňa kvety aj tráva.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Prichádzam bez varovania
Najprv ma počuješ na streche alebo v korunách stromov. Potom zjemním prach na cestách a napijú sa zo mňa kvety aj tráva.
Nie je ho vidieť, ale vie to s krajinou
Raz hladí vrcholky stromov, raz sa schová a ticho čaká. Keď zosilnie, kúzli v korunách šum a na vode robí malé vlny.
Nevidíš ma, ale často mením, čo cítiš na koži.
Raz nosím chlad z dolín, raz teplo z otvorených polí. V korunách stromov ma počuť skôr, než ma cítiš, a listy sa podľa mňa otáčajú.
Čo si raz pokojne kráča, raz sa ponáhľa?
Rodím sa vysoko v horách, obchádzam kamene aj lesy a nakoniec sa stratím v diaľke. Ľudia ma často sledujú z mosta alebo brehu.
Neviditeľný pohyb, čo mení krajinu
Nemám ruky ani nohy, no viem ohýbať trávy a dráždiť vlny. Niekedy som len jemný dotyk, inokedy zmením pokojný deň na boj s čiapkou.
Stojím vysoko a vidno ma zďaleka
Zo základne sa mi cesta dvíha stále vyššie, až kým vietor neochladí každý krok. Z diaľky som len silueta, no zblízka mám svahy, skaly aj vrchol.
Cesta, čo sa nikdy nevráti späť
Rodím sa v horách z dažďa a topiaceho snehu, ale až dole ukážem svoju silu. Môžem meniť brehy, niesť kmene aj históriu miest, no vždy mierim ďalej.
Cesta, ktorá si sama hľadá smer
Začínam vysoko v horách a zbieram dažde, sneh aj malé pramienky. Neostávam na mieste: pretekám údoliami, míňam brehy a nakoniec sa stratím vo väčšej vode.
Niekedy hladí, inokedy tlačí proti tebe
Nevidíš ma, no cítiš, ako ti mením krok aj smer dymu. Raz šepkám v korunách stromov, inokedy rozvírím hladinu a zavriem dvere na papieri. Čo som?
Cez krajinu píšem vlastnú cestu
Nevznikám na papieri, ale v teréne. Raz som pokojná a široká, inokedy sa tlačím cez skaly, no vždy si hľadám cestu ďalej.