Hádanka #18369:
Cesta, ktorá nikdy nestojí
Rodím sa z prameňov a potokov, no pri jednom mene nekončím. Pretekám dolinami, obmývam brehy a stále hľadám väčšiu vodu.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Cesta, ktorá nikdy nestojí
Rodím sa z prameňov a potokov, no pri jednom mene nekončím. Pretekám dolinami, obmývam brehy a stále hľadám väčšiu vodu.
Pohyb, ktorý si všíma aj kameň
Nevyrastám na jednom mieste ako strom, no viem obtekať krajinu aj doliny. Keď sa rozlejem, prinášam život, a keď ubúdam, nechávam po sebe cestu v zemi.
Kde je tieň aj na poludnie?
Z jedného miesta sa nehýbem, no každý rok vyzerám trochu inak. Na jar sa obliekam do zelene, v jeseni púšťam listy a v zime stojím ticho bez hlasu.
Má korunu, ale nevládne.
Stojím na mieste, no počas rokov sa mením od koreňov po konáre. V lete dávam tieň, na jeseň listy šuštia pod nohami a v zime zostávam ticho.
Cesta bez áut, ktorá nikdy nespí
Začína v horách a potichu zbiera sily z desiatok potokov. Keď sa rozbehne, mení krajinu, no nik ju nemá v ruke.
Na mape som len tvar, v skutočnosti výzva.
Z diaľky sa zdám tichá, no vietor mi do strán kreslí roky práce. Kto sa ku mne blíži, cíti chlad, strmosť a menší svet pod nohami.
Ticho rastie, no mení celý kraj
Na jar nosím prvé puky, v lete tieň a na jeseň listy do vetra. Nemám nohy, a predsa ma čas posúva vyššie do neba.
Stojím, a predsa sa hýbem s vetrom
Na jar sa preberiem do zelena, v lete dávam tieň a na jeseň púšťam listy. Nemám nohy, no rastiem každý rok vyššie.
Prišiel potichu, no všetko zmenil
Najprv cítiš chladný vzduch, potom sa ozve bubnovanie na strechy a listy sa lesknú. Keď prestane, zem vonia silnejšie a potok býva hlučnejší.
Kam sa kopec začína strácať v oblakoch
Z diaľky vyzerám ako tichý múr prírody, no kto ku mne stúpa, cíti, že som vyššie než les aj cesta. Na mojom vrchole sa vietor často správa ako doma.