Hádanka #18651:
Nič nesiem v rukách, a predsa mením krajinu
Prichádzam potichu, no všetko zrazu vonia inak a chodníky sa lesknú. Niekedy som jemný šepot na okne, inokedy bubnujem na strechy a listy.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Nič nesiem v rukách, a predsa mením krajinu
Prichádzam potichu, no všetko zrazu vonia inak a chodníky sa lesknú. Niekedy som jemný šepot na okne, inokedy bubnujem na strechy a listy.
Spadneš pod mňa a hneď vonia zem
Prichádzam potichu, no keď sa rozbehnem, strechy aj listy začnú šumieť. Nie som rieka ani hmla, a predsa viem všetko zvlhčiť za pár minút.
Stojím vysoko a vídavajú ma z diaľky
Na mňa sa šplháš, keď chceš vidieť ďalej než cez stromy. Mám svahy, vrchol a často aj sneh, hoci dole môže byť teplo.
Domov vetra a tieňa
Najprv som len tenká línia v zemi, potom sa zo mňa stane opora aj tieň. Každú jar sa obliekam nanovo, no zostávam na mieste.
Cesta, čo nikdy nestojí na mieste
Raz som úzka medzi skalami, raz široká pri meste, no stále kráčam ďalej. Nesiem odraz oblohy, mením brehy a napokon sa stratím tam, kde ma pohlcuje väčšia voda.
Cítiš ma skôr, než ma uvidíš.
Niekedy som len jemný dotyk, inokedy viem rozvlniť oblečenie aj konáre stromov. Keď sa rozbehnem silnejšie, ľudia si pevnejšie držia klobúk.
Nevidno ma, no mením všetko okolo seba.
Raz len jemne pohladím lístie, inokedy zatvorím dáždnik aj bez dažďa. V lese ma cítiš skôr než ma uvidíš a na kopcoch viem roztočiť celé mraky prachu.
Vyrastá, no pritom zostáva na mieste.
Rokmi hrubne a mení sa s každou sezónou. Na jar nesie nové listy, na jeseň ich púšťa a v jeho tieni sa často schováva celý svet.
Stojím vysoko, no stále ma niekto zdoláva.
Z diaľky som len tmavý zub oblohy, no zblízka mám svahy, sutiny aj chodníky. Môžeš ma obísť, podísť či vystúpiť na mňa, ale nikdy neostanem na jednom mieste.
Beriem vodu na dlhú cestu
Nevstúpim dvakrát na to isté miesto a pritom stále idem ďalej. Môžem byť úzka aj široká, tichá aj divoká, no vždy hľadám cestu k väčšej vode.