Hádanka #20243:
Stojím dlho, no nikdy sa nehýbem.
Mám kmene a vetvy, ale nie som stavba. Na jar sa zdobím listami, v lete dávam tieň a v zime zostanú len obrysy proti oblohe.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Stojím dlho, no nikdy sa nehýbem.
Mám kmene a vetvy, ale nie som stavba. Na jar sa zdobím listami, v lete dávam tieň a v zime zostanú len obrysy proti oblohe.
Najvyšší sused v krajine
Zo vzdialenosti pôsobím pokojne, no na moju cestu treba dych aj trpezlivosť. Keď ma slnko zasiahne z boku, vrhám tieň cez doliny.
Pohybujem sa a pritom zostávam sama sebou
Začínam vysoko v horách a klesám, kým sa mi nepodarí nájsť cestu ďalej. Nesiem vodu, kamene aj príbehy miest, cez ktoré prechádzam.
Nevidno ma, ale viem pohnúť takmer všetkým.
Keď prídem, dvere sa zatvárajú o čosi hlasnejšie a stromy začnú tancovať bez hudby. Niekedy som jemný šepot, inokedy zlomím pokoj na kúsky.
V lese stojím potichu, no roky na mne vidno.
Mám korunu, no nie som kráľ. Na jar pučím, v lete dávam tieň a po čase sa na mne ukážu stopy veku.
Stojím dlho na jednom mieste, ale stále sa mením.
V lete hádžem tieň, na jeseň mením farby a po rokoch na mne pribúdajú kruhy. Bez môjho ticha by les vyzeral prázdnejšie.
Tichý stĺp, čo rastie celý život
Stojím na jednom mieste, no každý rok si pripíšem ďalší prstenec. V lete dávam tieň, na jeseň farby a v zime nechávam vetru voľný priestor.
Vysoký bod, ktorý mení výhľady
Na mape vyzerám ako tvar, no v skutočnosti ma tvorí kameň, vietor a čas. Kto ku mne vystúpa, vidí ďaleko, no posledné metre bývajú najťažšie.
Keď sa rozhýbem, mením všetko okolo.
Nevidíš ma v hrsti, no cítiš ma na lícach aj v korunách stromov. Viem byť jemný šepot aj silný nápor, podľa toho, ako sa rozbehnem.
Keď sa obloha zamračí, začína predstavenie
Najprv ma cítiš na vzduchu, až potom ma počuješ na okne a streche. Neprichádzam sám, často ma vedie vietor a mraky.