Hádanka #20408:
Vyčnievam z krajiny, no nehýbem sa
Z diaľky ma vidíš ako veľký chrbát zeme. Hore býva chladnejšie, cesta sa dvíha a pohľad z vrchu stojí za námahu.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Vyčnievam z krajiny, no nehýbem sa
Z diaľky ma vidíš ako veľký chrbát zeme. Hore býva chladnejšie, cesta sa dvíha a pohľad z vrchu stojí za námahu.
Vidíš ma, až keď sa niečo pohne.
Som neviditeľný, kým sa nerozbehnem medzi stromami alebo cez lúku. Viem hladkať aj šľahať, podľa toho, kde sa práve prechádzam.
Pomaly sa rodím v horách a mením krajinu.
Môj začiatok býva nenápadný prameň, no cestou zbieram silu z potokov a dolín. Keď sa mi postavíš do cesty, nevyrazím ako vietor, ale vytrvalo si hľadám vlastnú trasu.
Nevidíš ma, no hýbem svetom
Keď sa rozbehnem, lístie začne šumieť a prádlo na šnúre dostane vlastný život. Niekedy som iba jemný dotyk, inokedy viem ohnúť aj strom.
Z diaľky vyzerám pokojne, zblízka však bývam drsná.
Stúpam k oblakom, no nie som strom. Mávam chodníky, sneh aj holé skaly a z môjho vrcholu vidno ďalej než z údolia.
Tečiem, ale nezamieňaš si ma s dažďom
Niekedy som úzka, inokedy široká a nikde dlho nestojím. Nesiem kamene, odrážam stromy a nakoniec sa stratím vo väčšej vode.
Príroda, čo mení chodníky na mapu
Prichádzam potichu a niekedy len šepkám do listov, inokedy bubnujem o strechy tak silno, že sa všetko leskne. Po mne ostáva vôňa zeme a stopy v blate.
Nevidno ma, no hýbem listami aj vlasmi
Raz som len jemný dotyk, inokedy viem prevrátiť dáždnik aj rozfúkať smiech po ulici. Nemám ruky ani nohy, ale vždy cítim smer.
Nevidíš ma, no hýbem svetom
Niekedy hladím lístie, inokedy tlačím oblaky cez nebo. Keď zosilniem, počuješ ma v korunách stromov aj za rohom domu.
Ticho stojím, no celý rok sa mením
Na jar začnem bez fanfár, v lete dávam tieň a na jeseň púšťam listy ako tajomstvá. Môžem žiť dlho, ale na prvý pohľad ma prezradí len kmeň, konáre a koruna.