Hádanka #19063:
Stojím roky a pritom stále rastiem
Na jar nosím jemné ozdoby, v lete dávam tieň a na jeseň sa prezliekam do farieb. Keď prídu búrky, držím sa zeme pevnejšie než človek svojej reči.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Stojím roky a pritom stále rastiem
Na jar nosím jemné ozdoby, v lete dávam tieň a na jeseň sa prezliekam do farieb. Keď prídu búrky, držím sa zeme pevnejšie než človek svojej reči.
Tichý svedok ročných období
Najprv som len semienko, potom sa vytiahnem k nebu. V lete dávam tieň, na jeseň zhadzujem listy a v zime stojím nahý.
Rastiem pomaly, no držím krajinu pokope
Zjavujem sa bez hluku a roky nosím mená vetra aj dažďa v kruhoch na tele. Na jar rozdávam tieň, na jeseň šuštím pod nohami, a keď ma odstránia, ostane po mne len peň a spomienka.
Cesta, čo nikdy nestojí
Začínam vysoko, ale necestujem rovno dole. Obchádzam kamene, stromy aj dediny a stále si pamätám, kadiaľ som už prešla.
Dotýka sa oblakov
Z diaľky vyzerám ako veľký chrbát zeme, no zblízka ma držia kamene, tráva a chladný vietor. Kto na mňa vylezie, vidí ďalej než z dvora.
Príde potichu a odíde bez stopy.
Najprv cítiš jeho vôňu v zemi, potom počuješ bubnovanie na strechách. Nezostáva navždy, no vie zmeniť cestu na kaluže a lúku na lesklé zrkadlá.
Cesta, ktorá nikdy nestojí na mieste
Rodím sa vysoko a miznem ďaleko odtiaľ, no po ceste ma spája množstvo menších prúdov. Niekedy som pokojná, inokedy divoká, a ľudia pri mne stavajú mosty.
Ticho stojím a mením sezóny
V lete dávam tieň, na jeseň šepkám lístím a v zime ostávam bez šiat. Korene ma držia pevne, hoci sa mi vietor často opiera do konárov.
Nevidno ma, ale cítia ma stromy aj plachty.
Nesiem vôňu lesa, pohýnam listy a dokážem rozčerť hladinu, aj keď ma nikto nevidí. Niekedy som jemný šepot, inokedy viem lámať konáre.
Čiara, ktorá nesie cestu cez krajinu
Začínam ako prameň a rastiem, keď ku mne pribúdajú malé potoky. Tečiem cez mestá aj lúky a nakoniec sa stratím vo väčšej vode.