Hádanka #20594:
Rastiem pomaly, no dávam tieň aj príbeh.
Na jar mám nové lístie, v lete chladím pod korunou a na jeseň sa prebaľujem do farieb. Keď ma zrežú, zvyčajne zostane len peň.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Rastiem pomaly, no dávam tieň aj príbeh.
Na jar mám nové lístie, v lete chladím pod korunou a na jeseň sa prebaľujem do farieb. Keď ma zrežú, zvyčajne zostane len peň.
Keď prídem, zem mení náladu
Nespadnem vždy rovnako: niekedy som len jemné šumenie, inokedy bubnujem do okien a cesty sa lesknú. Po mne býva vzduch čistejší a vôňa zeme silnejšia.
Nevidíš ma, no všetko mi ustupuje.
Raz hladím tvár, inokedy trhám klobúky z hláv. Keď sa opieram o stromy, počuť len šum, ale ja sám nemám tvar.
Stúpam vyššie, než dosiahne les
Zo spodku vyzerám ako tmavý múr, no kto ku mne vystúpi, cíti chlad a tenší vzduch. Nie som budova ani mrak, a predsa sa nad oblaky často pchám ako prvý.
Čím vyššie som, tým menší je svet podo mnou.
Nemám múry ani strechu, no nosím na pleciach oblaky. Kto ku mne stúpa, vie, že každý krok je trochu ťažší a výhľad o to krajší.
Na mape som bod, v krajine veľká sila
Z diaľky pôsobím pevne, no mením sa podľa snehu, hmly aj času. Môžem strážiť údolie, zadržať obzor a na mojom svahu sa počasie správa po svojom. Čo som?
Najprv ho počuť, až potom vidieť
Prichádzam z oblakov v jemnom šume alebo v silných prúdoch. Keď skončím, chodníky sa lesknú a v tráve ostanú malé zrkadlá.
Stojím na mieste, no neprežívam pasívne
Viem byť domovom aj tieňom a môj vrchol sa mení s ročnými obdobiami. Na jar ma budia púčiky, na jeseň odkladám listy, ak ich vôbec nosím.
Stojí vysoko, no sama sa nehýbe
Z diaľky vyzerám len ako ostrý vrchol, no v sebe skrývam svahy, údolia aj cesty, ktoré sa unavia skôr než sa skončím. Kto ma chce zdolať, musí počítať s výškou aj s dychom.
Stojím ticho, no nikdy nie bez práce
Mám korene v zemi a hlavu pri nebi. V lete dávam tieň, na jeseň mením farbu a v zhone vetra sa viem len ticho skloniť.