Hádanka #19229:
Stojím vysoko nad krajinou
Z diaľky vyzerám pokojne, no cesta ku mne dá nohám zabrať. Z môjho vrcholu býva vidieť široko ďaleko a sneh sa ma niekedy drží dlhšie než údolie.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Stojím vysoko nad krajinou
Z diaľky vyzerám pokojne, no cesta ku mne dá nohám zabrať. Z môjho vrcholu býva vidieť široko ďaleko a sneh sa ma niekedy drží dlhšie než údolie.
Keď sa nebo zatiahne, prichádzam po špičkách
Najprv ma zacítiš skôr než ma uvidíš. Potom šumím na strechách, bubnujem do listov a mením suchú cestu na lesklú.
Neviditeľný pútnik medzi stromami
Nevidno ma, ale cítiš ma na tvári aj v korunách stromov. Niekedy šepkám len potichu, inokedy viem rozfúkať dáždniky a pohrávať sa s dverami.
Rastie pomaly, no drží krajinu pohromade
V lete dávam tieň a v jeseni mením farby. Mám korene hlboko v zemi a bez vetra by bolo v lese tichšie.
Z diaľky pôsobím ako stena, zblízka som cesta nahor.
Nie som mrak, no často sa dotýkam oblakov. Odvtedy, čo ma obleje dážď, vie byť môj povrch nebezpečne klzký a vrchol sa skrýva dlho za hmlou.
Nemlčím celý rok, mením sa s časom
V lete dávam tieň, na jeseň púšťam farby a v zime vyzerám, akoby som spal. Aj tak však stále držím pôdu a vietor okolo mňa nemá ľahkú úlohu.
Stojím vysoko a vyzerám, že sa pohnem, no nepohnem sa.
Keď sa ku mne vyštveráš, svet je menší a vietor je ostrejší. Nie som strom ani dom, ale z diaľky ma nik neprehliadne.
Tichý svedok ročných období
V lete hádže tieň a v zime trpezlivo stojí proti vetru. Bez slov ukazuje, kde je sever len keď ho ľudia čítajú podľa jeho tvaru a kože.
Stúpam vyššie, čím viac sa po mne ide
Z diaľky vyzerám nehybne, no na mne sa mení počasie, rastú lesy a zanechávajú stopy chodníky. Keď ma človek zdolá, má pocit, že svet pod ním sa zmenšil.
Cez mňa sa krajina nikdy neprestane meniť.
Plynulo sa kľukatím cez lesy aj mestá a stále mierim ďalej. Keď prší, viem byť pokojná, no po daždi sa viem rozbehnúť silnejšie.