Hádanka #19420:
Stojím vysoko a lákam výhľad
Z diaľky vyzerám ako veľká prekážka, no zhora zbadáš ďaleko na všetky strany. V zime ma vie prikryť sneh a turistu preverím skôr než sa nazdá.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Stojím vysoko a lákam výhľad
Z diaľky vyzerám ako veľká prekážka, no zhora zbadáš ďaleko na všetky strany. V zime ma vie prikryť sneh a turistu preverím skôr než sa nazdá.
Cesta, čo nikdy nezostane na jednom mieste
Začínam v horách ako tenký prúd a rastiem z dažďa aj topiaceho snehu. Vojdem do mora, no po ceste ešte dávam napojiť poliam a mestám.
Plynem aj stojím, no nikdy nie som stále.
Raz som úzka, inokedy široká a viem si nájsť cestu cez celé kraje. Nesiem kamene, ryby aj príbehy miest, ktoré sa ku mne vinú.
Cesta, čo nikdy nestojí na mieste.
Rodím sa v horách, no nezostanem tam dlho. Nesiem sa údolím, obchádzam kamene a nakoniec sa pripojím k väčšiemu vodeplnému svetu.
Nevidno ma, ale hýbem listami aj vlasmi.
Niekedy som len jemný dotyk, inokedy viem zatlačiť dvere aj vlny. Nepatrím stromom ani dažďu, no v lese aj na holi mením, čo ľudia počujú a cítia na koži.
Vyrastám potichu, no všade mením krajinu
Na jar ma zdobia nové listy, v lete dávam tieň a na jeseň zo mňa padá farebný dážď. Mám korene, kmeň aj konáre, ale nechodím.
Stojím vysoko, no nie som strom
Zo zeme ma neprekonáš za pár krokov. Na vrchole býva chladnejšie, vietor silnejší a výhľad ďaleko do krajiny. Nehýbem sa, ale mením obzor okolo seba.
Bez neho by les vyzeral prázdnejšie.
Na jar sa prebúdza, v lete hádže tieň a na jeseň stráca kabát. Nepohybuje sa, no vie vyrásť vysoko a v jeho korunách býva život.
Prichádzam potichu, ale zmením krajinu.
Najprv ma cítiš vo vzduchu, potom počuješ na streche a napokon vidíš, ako sa cesty lesknú. Nepatrím len oblakom, lebo dokážem prebudiť zem aj schovať obzor.
Tichý svedok ročných období.
Na jar ma zdobia púčiky, v lete tieň a na jeseň šušťanie pod nohami. Nechodím, no mením miesto, kde sa skrýva vietor aj vtáky.