Hádanka #5283:
Cesta, ktorá nikdy nestoji
Raz som úzka a tichá, inokedy zúrivá a široká. Niesom strom ani kameň, no neustále mením podobu, kým sa predieram krajinou k väčšiemu cieľu.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Cesta, ktorá nikdy nestoji
Raz som úzka a tichá, inokedy zúrivá a široká. Niesom strom ani kameň, no neustále mením podobu, kým sa predieram krajinou k väčšiemu cieľu.
Tichý obor s koreňmi v zemi
Stojím na jednom mieste celé roky, ale stále rastiem. V lete dávam tieň a na jar či jeseň mením svoj vzhľad.
Nie som vidieť, a predsa hýbem svetom.
Niekedy len pohladím lístie, inokedy roztočím prach na ceste. Keď zosilniem, počujem ma v korunách stromov aj pri oknách domov.
Nevidno ma, no mením krajinu každú hodinu
Keď som silný, ohýbam trávy, rozbíjam hladinu a viem zatriasť aj oknami. Niekedy som len jemný dotyk, ktorý nesie vôňu lesa cez celé údolie.
Nad ňou sa mení počasie.
Z diaľky vyzerám ako ticho, no kto ku mne vystúpi, cíti výšky aj vietor. V mojom tieni sa rieka zdá malá a les má zrazu iný tvar.
Stúpa vysoko, no sama sa nehýbe.
Nad ňou býva chladnejší vzduch a pod ňou sa často rozlieha údolie. Keď je veľká, vidno ju zďaleka a výstup na ňu vie poriadne unaviť.
Črtá cestu, no sama nemá kolesá
Narodí sa vysoko, no nezostane stáť. Vie obísť kamene, rozdeliť polia aj vymaľovať krajinu meandrom, kým sa stratí v inom objatí.
Nesedí, a predsa drží tieň nad hlavou
Má korene hlboko pod zemou, no oči by si na ňom nenašiel. Na jar sa oblieka do zelene, v lete vrhá tieň a na jeseň mu listy padajú ako malé správy do trávy.
Celý rok stojí na jednom mieste.
Má korene v zemi, no ruky nepotrebuje. Na jar sa oblieka do zelena, na jeseň púšťa listy a v lete dáva tieň.
Kde sa začne, tam sa mení krajina
Nevieš ju chytiť do dlane, no vie si nájsť cestu cez les aj mesto. Raz je pokojná, raz divoká, a stále si nesie vlastný smer.