Hádanka #21092:
Niekedy hladí, inokedy vie zmetieť všetko
Nemám ruky, no presúvam listy, oblaky aj vôňu z lesa. Keď zosilniem, počuješ ma v korunách stromov, hoci ma nikdy nechytíš do dlane.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Niekedy hladí, inokedy vie zmetieť všetko
Nemám ruky, no presúvam listy, oblaky aj vôňu z lesa. Keď zosilniem, počuješ ma v korunách stromov, hoci ma nikdy nechytíš do dlane.
Neviditeľný tlak, čo hýbe svetom
Niekedy hladí tvár, inokedy zatvára dvere a láme dáždniky. Nepatrí do lesa ani na lúku, no cítiš ho, len čo sa rozhýbe vzduch.
Obrys, ktorý láka na výstup
Z diaľky vyzerám ako tichý obor, no zblízka mám cesty, kamene a výhľad, čo stojí za námahu. Čím vyššie ideš, tým chladnejšie býva.
Keď sa nebo zmení na bubon
Najprv prídu ťažké mraky a potom vzduch zmäkne. Zhora padá voda po kvapkách, mení chodníky na zrkadlá a bez nej by bolo sucho ešte dlhšie.
Nezastavím vietor, ale zmením výhľad
Z diaľky vyzerám ako pokojná línia, no človek pri mne rýchlo zistí, že cesta sa vie zmeniť na boj s dychom aj s nohami. Nad hranicou lesa už mnohé stromy končia a mne začína chladný priestor.
Stojím na jednom mieste, no mením krajinu.
Pijem dážď cez korene a nad zemou nosím tieň. Keď sa rozrastiem, vtáky si ku mne prichádzajú oddýchnuť, hoci ja sa nikdy nepohnem.
Keď prídem, všetko sa hýbe aj bez krokov.
Nevidíš ma, ale cítiš ma na tvári aj v korunách stromov. Vím šepkať, skloniť trávu a nahnať vlnám malé vrásky, no sám sa nikdy neukážem ako predmet. Čo som?
Pohybujem krajinou, ale nemám nohy
Nie som cesta, a predsa si pamätám smer. Keď prší alebo sa topí sneh, zosilniem a vezmem so sebou listy, kamene aj tajomstvá z hôr až k väčšiemu celku.
Mám cestu, ale nie som asfalt.
Zrodím sa vysoko, no stále sa ponáhľam nižšie. Cestou zbieram ďalšie pramene, až kým sa nepremožem do veľkej šírky.
Stojím na jednom mieste, no mením krajinu.
Mám korene, kmeň a korunu, ale nie som budova ani kráľ. V lete hádžem tieň a na jeseň zhadzujem časť seba na zem.