Hádanka #21181:
Nikdy nestojí na mieste
Rodí sa vo výške, no končí ďaleko dole. Raz je úzka a tichá, inokedy široká a hlučná, pričom stále nesie ďalej všetko, čo do nej vstúpi.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Nikdy nestojí na mieste
Rodí sa vo výške, no končí ďaleko dole. Raz je úzka a tichá, inokedy široká a hlučná, pričom stále nesie ďalej všetko, čo do nej vstúpi.
Padám z oblakov, ale nie som sneh
Keď prídem, zem začne voňať a strechy sa lesknú. Niekedy som jemný šum, inokedy bubnujem tak silno, že sa všetci skrývajú dnu.
Nič nevidno, ale všetko sa pri mne pohne.
Niekedy len šepkám v korunách stromov, inokedy dokážem rozvlniť hladinu aj uniesť vôňu cez lúku. Nemám ruky ani nohy, no môj smer vie zmeniť počasie aj plavbu.
Nedá sa chytiť do dlane, ale hýbe všetkým okolo.
Roztrasiem konáre, pomôžem plachetnici a niekedy podvihnem papier zo zeme. Som neviditeľný, no cítiť ma na tvári.
Stojím vysoko, no stále sa ma dá zdolať.
Z diaľky vyzerám pokojne, no môj svah vie zmeniť nádych na boj. Na mojom chrbte býva chladnejšie a vrchol často schová oblak.
Neviditeľný pomocník v korunách stromov
Nerád sa nechám chytiť do dlane, no viem rozvlniť trávu aj pohnúť oblakmi. Niekedy len píska medzi konármi, inokedy vie zatvoriť dvere bez dotyku.
Keď sa mení počasie, vidíš ma skôr než počuješ
Nevidno ma chytiť do dlane, no viem ohnúť strom aj rozvlniť hladinu. Niekedy som len jemný dotyk, inokedy sa valím ponad polia a nechávam za sebou hluk.
Tichý svedok ročných období
Kým som mladý, som štíhly a ľahko sa hojdám vo vetre. S pribúdajúcimi rokmi hrubnem, no korene ma držia pevne na mieste.
Na obzore vyrastá najvyššie
Z diaľky vyzerám nehybne, no mením sa v každom ročnom období. Na mojom úbočí rastú stromy a po mojom svahu sa ľuďom chodí ťažšie.
Neviditeľný maliar v korunách stromov
Listy sa pri mne chvejú a vlasy sa mi samy rozletia do všetkých strán. Niekedy som len jemný dotyk, inokedy viem rozvíriť celý les.