Hádanka #5609:
Vrchol, čo brzdí oblaky
Zo zeme vyrastám pomaly a z diaľky sa zdám vyššia, než naozaj som. Na mojom chrbte sa mení počasie rýchlejšie než v doline.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Vrchol, čo brzdí oblaky
Zo zeme vyrastám pomaly a z diaľky sa zdám vyššia, než naozaj som. Na mojom chrbte sa mení počasie rýchlejšie než v doline.
Z neba padá aj bez vedra
Najprv cítiš vôňu zeme a potom sa ozve mäkké bubnovanie na streche. Niekedy príde len na chvíľu, inokedy trvá dlho a z ciest spraví lesklé zrkadlo.
Dlhá cesta cez krajinu bez vlastnej brzdy.
Začína vysoko v horách a potom si razí cestu cez doliny aj mestá. Nikdy nestojí na mieste, no stále ostáva tou istou cestou vody.
Padám z oblakov, no nie som sneh
Prichádzam potichu zhora a zem po mne zavoňá inak. Niekedy som len jemný šum na okne, inokedy prudký lomoz na strechách a v kalužiach.
Strážim obzor a mením sa s počasím
Nezmestím sa do kapsy, no z diaľky ma vidno aj cez hmlu. Hore sa mení vietor, dole šumí les a na vrchole býva chladnejšie než v údolí.
Keď sa obloha zatiahne, príde hostina kvapiek
Najprv pocut ticho, potom bubnovanie na strechu a listy sa lesknu ako po umyti. Po mne zvykne byt vzduch chladnejsi a vsetko akoby sa nadechlo.
Tichý svedok ročných období
Vyrastám pomaly, ale môj tieň rastie rýchlejšie než ja. Na jar nosím nové listy, v zime zostanem stáť len s holými vetvami a vnútri ukrývam roky života.
Menná línia krajiny, čo sa nikdy neprestane hýbať.
Rodí sa v horách a putuje krajinou, kým sa nerozplynie v inom veľkom objatí vody. Niekedy je tichá, inokedy si vie vziať brehy so sebou.
Strážim krajinu bez kroku
Rastiem pomaly, no rokmi viem vytvoriť tieň aj úkryt. Keď príde vietor, moje konáre sa ozvú skôr než ja sám.
Tichý svedok ročných období
Môžu ma obchádzať po storočia a predsa stojím na tom istom mieste. Na jar sa oblečiem do zelene, na jeseň zhadzujem svoj šat a v tieni podo mnou je vždy chladnejšie.