Hádanka #19801:
Nič nevidno, no všetko sa pohne.
Rozhojda konáre, prehrnie oblaky a vie rozfúkať aj vôňu z lesa. Nemám ruky, ale dvere dokážem tresnúť bez dotyku.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Nič nevidno, no všetko sa pohne.
Rozhojda konáre, prehrnie oblaky a vie rozfúkať aj vôňu z lesa. Nemám ruky, ale dvere dokážem tresnúť bez dotyku.
Stojím, no stále pracujem
Mám korene, ale nechodím. Počas rokov mením kabát, no z miesta sa nepohnem. Dám tieň, šumím vo vetre a často prvý ukážem, že sa mení ročné obdobie. Čo som?
Tichý tvor lesa s rokmi v kmeni
Nepohybuje sa z miesta, a predsa rastie. Na jar má čerstvé listy, v lete tieň a v zime len holé vetvy, no stále drží krajinu pokope.
Keď prídem, zem stíchne.
Prichádzam v kvapkách a bez dverí sa dostanem všade. Niekedy ma privolá sivá obloha, inokedy len tichý vzduch nad lesom.
Čo si pamätá cestu z hôr až do mora?
Som na úteku bez nôh a pritom viem meniť krajinu. Raz som úzky prúd, raz široká cesta pre člny a mosty ma musia rešpektovať. Kde sa stratím, tam sa iné vody pridajú ku mne. Čo som?
Nevidíš ma, ale mením krajinu
Niekedy pohladím lístie, inokedy roztočím prach a vlasy. Nemám ruky ani nohy, no viem tlačiť mraky, plachty aj vôňu z lesa.
Kreslím cesty cez krajinu
Niekedy som úzka ako stuha, inokedy široká a hlučná. Niesom cesta pre autá, no cez moje brehy sa dá prejsť len tam, kde je most alebo plytčina.
Nevidno ma, no mením všetko okolo seba
Keď zosilniem, zatvárajú sa okná a listy sa dávajú do pohybu. Niekedy len hladím tvár, inokedy tlačím mraky cez oblohu a v korunách stromov robím svoj vlastný šum.
Cesta, čo nikdy nestojí
Nevlastním silnice, a predsa si razím cestu krajinou. Niekde som pokojná, inde dravá, no stále nesiem vodu ďalej, až kým nezmiznem v diaľke.
Ticho si razím cestu krajinou
Nie som cesta, a predsa ma ľudia často nasledujú. V jednom úseku sa krútim, inde sa rozlievam, no stále mierim ďalej a nič ma dlho nezastaví.