Hádanka #21439:
Keď sa nebo zatiahne, mením chodník
Prídem potichu, hoci ma počuť na streche aj na listoch. Neopieram sa o zem ako rieka a neostávam visieť ako hmla, no bez mňa je vzduch suchší a krajina smädná.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Keď sa nebo zatiahne, mením chodník
Prídem potichu, hoci ma počuť na streche aj na listoch. Neopieram sa o zem ako rieka a neostávam visieť ako hmla, no bez mňa je vzduch suchší a krajina smädná.
Tichý domov pre vtáky aj tieň
V lete dáva chlad a v zime sa na mňa lepí sneh. Nerastiem potichu v rohu izby, ale mám kmene, konáre a rokmi mením tvar.
Nemenná stráž nad krajom
Zo zeme sa zdvíham bez krokov a z diaľky vyzerám ako stály strážca oblakov. Keď sa mení svet okolo mňa, ja zostávam na mieste, len mi na pleciach leží sneh.
Cesta vody, čo nikdy nespí
Nechcem mať jednu pevnú tvár ani miesto; krútim sa cez krajinu a stále sa hýbem ďalej. Niekde som úzky prúd, inde široká sila, ktorá spája brehy.
Mám roky v kruhoch a domov pre vtáky
V tele nosím prstence, v hlave nič a predsa dvíham konáre k svetlu. Na jeseň sa okolo mňa objaví koberec listov, no ja zostávam stáť.
Cesta vody krajinou bez zastavenia
Začínam potokom vysoko v horách a rastiem, keď ku mne pribúdajú menšie prúdy. Putujem ďalej, až kým sa nestratím v inom veľkom vode.
Pohybujem sa aj bez nôh.
Zbieram vodu z hôr, lesov aj dažďa a nesiem ju ďalej bez prestávky. Na mape som čiarou, v krajine som cestou pre ryby aj mostom pre brehy.
Spadne, no nikdy sa nerozbijem
Prichádzam po mrakoch a viem meniť krajinu na chvíľu aj na dlho. Na okne kreslím bodky, v lese šumím v korunách a po streche hrám vlastnú pieseň.
Voda, ktorá si razí vlastnú cestu
Nie som chodník, no viem viesť dlhú trasu cez krajinu. Niekedy som tichá, inokedy silná a hlučná, no vždy sa presúvam ďalej.
Nevidno ma, ale pohýbem listami
Raz len pošepkám v korunách stromov, inokedy roztočím prach na ceste. Keď zosilniem, ľudia si pevnejšie držia klobúky aj dvere.