Hádanka #21747:
Dotýkam sa neba, no nie som oblak
Z diaľky vyzerám pokojne, zblízka bývam strmá a tvrdohlavá. Turisti ma chcú zdolať, no môj vrchol často skrýva vietor a chlad.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Dotýkam sa neba, no nie som oblak
Z diaľky vyzerám pokojne, zblízka bývam strmá a tvrdohlavá. Turisti ma chcú zdolať, no môj vrchol často skrýva vietor a chlad.
Nevidno ma, ale všetko okolo rozhýbem
Viem rozvlniť stromy aj rozfúkať klobúk z hlavy. Niekedy som len jemný šepot, inokedy sa mením na silu, čo tlačí proti kroku.
Cesta bez kolies a bez značiek
Niekedy som úzka ako šnúra, inokedy široká ako dolina. Nosím vodu z hôr ďalej, no nikdy nestojím na jednom mieste.
Rastie potichu, no v lese ho vidno zďaleka.
Držím zem pod sebou a tieň nad sebou, aj keď sa nepohnem z miesta. V mojom tele sa ukladajú roky a v korunách sa schová vietor.
Cesta vody, ktorá nikdy nespí
Rodím sa vysoko v horách, no do mora sa neponáhľam naraz. Som cesta pre ryby aj most pre ľudí, hoci stále mením tvar a neviem sa zastaviť.
Keď sa na mňa pozeráš zdola, zdám sa vyššia než som.
Nie som plot, no viem oddeliť údolie od obzoru. Vrch mám často v oblakoch a nocou sa mi na bokoch drží chlad. Čo som?
Tichá dominanta krajiny
Z diaľky vyzerám pokojne, no môžem skrývať strmý výstup aj sneh, hoci neležím pri mori. Ľudia ma zdolávajú po chodníku a z vrchu vidia svet menší. Čo som?
Neprestávam byť, aj keď ma nevidno
Hýbem vetvami, suším prádlo a niekedy rozvírim hladinu skôr, než si ho všimneš. Keď zosilniem, viem prehlušiť rozhovor aj pokoj lesa.
Vyrastá potichu a drží krajinu pokope.
Nechodím, a predsa sa po mne ľudia spoliehajú v tieni aj v búrke. Mám roky v kruhoch, korunu nad hlavou a keď ma poraní vietor, aj tak ostávam stáť.
Cez deň ma nevidno, no stále pracujem.
Nemám vlastné ústie ako more a predsa niekam mierim. Keď sa rozlejem, viem rozdeliť krajinu na brehy a v tichu som dlhšia než cesta po moste.