Hádanka #22375:
Z diaľky vyzerá pokojne, no stále sa mení.
Má nohy zo skál a čelo v oblakoch, no nekráča. Ráno sa naň lepí hmla, v zime sneh a v lete ho obchádzajú búrky. Kto chce ďaleko dovidieť, ide práve tam.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Z diaľky vyzerá pokojne, no stále sa mení.
Má nohy zo skál a čelo v oblakoch, no nekráča. Ráno sa naň lepí hmla, v zime sneh a v lete ho obchádzajú búrky. Kto chce ďaleko dovidieť, ide práve tam.
Keď obloha zmení názor
Prídem potichu, ale zanechám stopy na chodníku aj na streche. Niekedy som jemný šepot, inokedy bubnovanie, po ktorom sa všetko leskne.
Vyrastám z pôdy a dávam tieň.
Mám korene skryté pod zemou a na jar i v lete nosím listy. Keď stojím pri ceste alebo v lese, pomáham chladiť vzduch a ukrývam vtáky.
Nevidíš ma, ale cítiš ma všade.
Raz jemne hladím lístie, inokedy trhám šarkanom šnúru. Nemám tvar ani farbu, no viem rozhýbať more, oblak aj mlynské krídla.
Kamenný strážca nad dolinou
Z diaľky pôsobím nehybne, no mením sa pomalšie než rok. Na mojom úbočí sa drží sneh dlhšie a z môjho vrcholu vidno viac než z lesa podo mnou.
Cesta, ktorá nikdy nestojí
Raz som úzka ako niť, inokedy si pýtam mosty a brehy. Nechodím v kruhu, ale stále sa ponáhľam ďalej, až napokon stratím meno v inom svete.
Keď prídem, vôňa zeme sa prebudí.
Najprv som len tiché šumenie na streche, potom kvapky kreslia kruhy do mláky. Niekedy prídem na chvíľu, inokedy ostanem tak dlho, až sa všetko leskne.
Vlások v krajine, čo všetko spojí
Narodím sa vysoko a cestujem dolu, no nikdy nekráčam rovno ako cesta. Keď sa ku mne pridajú ďalšie pramene, zosilniem a viem rozdeliť krajinu na dve strany.
Nevidíš ma, ale mením všetko okolo
Raz hladím hladinu, inokedy búcham do okien a v korunách stromov pískam. Nemám tvár, no viem sa otočiť z jemného šepotu na silu, čo láme kroky.
Mám roky, no stále rástem
Najprv ma nevidíš, len semienko v zemi. Potom sa vytiahnem k svetlu, dám tieň, šelestím vo vetre a držím sa na jednom mieste dlhé roky.