Hádanka #20857:
Stojím dlho na jednom mieste, no nikdy nie som nemý.
Na jar sa obliekam do novej farby, v lete dávam tieň a na jeseň púšťam svoju výzdobu dolu. Moje letokruhy prezrádzajú, koľko zim som prežil.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Stojím dlho na jednom mieste, no nikdy nie som nemý.
Na jar sa obliekam do novej farby, v lete dávam tieň a na jeseň púšťam svoju výzdobu dolu. Moje letokruhy prezrádzajú, koľko zim som prežil.
Nepýtam sa na cestu, ja ju tvoriám
Začnem vysoko a zberám po ceste dážď aj sneh z okolitých svahov. Nakoniec sa stratím v inom veľkom celku, no cestou ešte viem obmývať brehy.
Cez mapu sa krútim ako strieborná niť
Nechodím po ceste, ale viem ju vyhĺbiť. Niekde som úzka a tichá, inde sa rozlejem a odnesiem lode aj mosty.
Rastiem k nebu, no zostávam na zemi.
Zdola vyzerám ako cesta nahor, ktorá sa nikdy nekončí. Z vrcholu vidno ďaleko, ale cestou ma často ukryje hmla.
Raz tichá, raz hlučná cesta vody krajinou
Rodím sa vysoko v horách a rastiem z potokov, ktoré sa ku mne pridávajú. K moru alebo do inej vody ma vedie jeden smer, nikdy nechodím späť.
Tichý svedok ročných období
Mám kmeň aj korunu, no nenosím kráľovský plášť. V lete dávam tieň, na jeseň púšťam listy a v mojom tieni sa ľahko stratí hluk.
Putujem krajinou a stále mením meno
Začínam vysoko a postupne si razím cestu nižšie, pričom do mňa pribúdajú malé prítoky. Niekedy som pokojná, inokedy silná natoľko, že mením brehy.
Na mape som len značka, v skutočnosti veľká výzva
Z diaľky vyzerám ako tichý kus zeme, no moje svahy vedia unaviť aj skúsených. Na vrchole býva chladnejšie a výhľad je ďaleko širší než dole.
Tichý stĺp, čo rastie k nebu
Mám telo, ktoré rokmi tuhne, no stále v ňom prúdi život. Keď ma vietor pohladí, rozšumím sa, a keď prídem o šaty, zostanem stáť ďalej.
Nevidno ma, no cítia ma lístie aj plachty
Niekedy som jemný šepot, inokedy viem ohýbať stromy a hnať mraky po oblohe. Nemám telo, no môj smer prezradí tráva, dym aj vlajka.