Hádanka #7233:
Ticho stojím, no mením obzor
Na mape pôsobím ako veľký hrot, v zime ma prikryje sneh a na vrchole býva chlad aj v lete. Kto ma chce zdolať, musí sa najprv vysporiadať so stúpaním.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Ticho stojím, no mením obzor
Na mape pôsobím ako veľký hrot, v zime ma prikryje sneh a na vrchole býva chlad aj v lete. Kto ma chce zdolať, musí sa najprv vysporiadať so stúpaním.
Tichý vrchol nad krajinou
Zo spodku vyzerám obrovsky a z vrchu vidno ďaleko. Na mňa sa šplháš pomaly a často ma objíma vietor aj sneh.
Cesta, čo sa nikdy nevracia späť
Začínam ako tenký pramienok vysoko v kopcoch a cestou rastiem, kým zo mňa nie je široká cesta pre vodu. Nechodím naspäť do hôr, len si hľadám nižšie miesto.
Stojím vysoko, no nie som stavba
Z diaľky vyzerám ako tmavý chrbát krajiny a pri mojich nohách sa často mení počasie. Na mňa sa lezie, ale neotočím sa ani nepohnem, iba trpezlivo držím obzor.
Neustále ide dole, no nikdy nepadá
Začína ako tenký prúd a postupne rastie, keď zbiera ďalšie vody. Cestou obmýva brehy a všetko si pamätá po svojom.
Cesta, čo nikdy nestojí
Začínam ako tenký prameň a mám rád skryté chodníky medzi skalami a stromami. Nikdy sa nevraciam späť, hoci občas mením smer a po ceste sa zjednocujem s ďalšími prúdmi.
Prichádzam bez krokov a odchádzam potichu.
Z oblohy sa zmením na drobné bodky na okne, v lese zosilním vôňu zeme a na chodníku po mne ostanú kaluže. Bez vetra ma niekedy nevidno vôbec. Čo som?
Neviditeľný pomocník na lúke
Nie som voda ani list, a predsa ma cítiš na tvári aj medzi stromami. Keď zosilniem, rozkývem trávu a pošlem do pohybu aj púčiky na vetvách.
Ticho stojím, no mením vietor aj počasie
Z diaľky vyzerám ako bariéra, no nie som postavená rukami. Na mne sa mení sneh na skaly a potôčiky sa rodia z kvapiek, ktoré zhora prichádzajú.
Prichádzam potichu, no zanechám stopu všade.
Najprv som len pár kvapiek vo vzduchu, potom šepkám po strechách a listoch. Keď ma je dosť, zem tmavne a cesty sa lesknú ako sklo. Čo som?