Hádanka #23266:
Cesta, čo nikdy nestojí na mieste
Rodím sa vysoko a aj tak sa stále spájam s ďalšími cestami. Niekedy som úzka a rýchla, inokedy široká a pokojná, no vždy niesiem smer dole.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Cesta, čo nikdy nestojí na mieste
Rodím sa vysoko a aj tak sa stále spájam s ďalšími cestami. Niekedy som úzka a rýchla, inokedy široká a pokojná, no vždy niesiem smer dole.
Nebeské kvapky, čo menia deň
Keď prídem, chodník sa leskne a strecha spieva tichú pieseň. Niekedy trvám len chvíľu, inokedy sa vlečiem celý deň. Čo padá z oblakov?
Držím krajinu, aj keď sa nehýbem
Som domovom tieňa, šumenia aj vtákov, no bez pohnutia stojím celé roky. Keď ma vietor alebo čas upravia, zmení sa mi tvár, nie úloha.
Plynem, ale nemám nohy.
Začínam potichu vysoko v krajine a cestou beriem so sebou listy, kamene aj príbehy brehov. Nakoniec sa stratím tam, kde sa voda zlieva s niečím väčším. Čo som?
Stojí vysoko a z diaľky mení obzor.
Na vrchol sa nechodí len očami, ale aj nohami. Čím vyššie vystúpiš, tým chladnejší vietor ťa víta a svet pod tebou sa zmenšuje.
Keď príde, zem zmení vôňu aj zvuk
Nevidno ma dlho, no keď dorazím, strechy bubnujú a chodníky sa lesknú. Nie som more ani rieka, predsa viem prísť z neba po kvapkách a všetko na chvíľu umlčať.
Stojím vysoko, no nikam nechodím.
Môj vrchol býva v oblakoch a moje svahy mení sneh, dážď aj vietor. Ľudia ma zdolávajú pomaly, lebo každý krok vyššie má väčšiu cenu.
Stojím roky, no stále rastiem
Z malého semienka sa stane pevný dom pre vtáky a tieň pre ľudí. Mám korene hlboko v zemi, no ruky si podávam s nebom cez konáre.
Ticho držím zem aj spomienky ročných dôb
Na jar pučím, v lete tienim a na jeseň sa mením na farby. Aj keď stojím na mieste, môžem byť domovom vtákov, hmyzu aj vetra.
Ticho stojím a mením ročné obdobia
Mám korene hlboko v zemi, ale rukami som nepočul nikdy nič chytiť. V lete dávam tieň, na jeseň šepkám listami a po rokoch sa sčítam do kruhov.