Hádanka #7410:
Kde sa krajina pohybuje bez nôh
Začínam v horách a končím ďaleko, niekedy ticho, inokedy divoko. Kto stojí pri mojom brehu, vidí, ako nesiem vodu aj príbehy ďalej.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Kde sa krajina pohybuje bez nôh
Začínam v horách a končím ďaleko, niekedy ticho, inokedy divoko. Kto stojí pri mojom brehu, vidí, ako nesiem vodu aj príbehy ďalej.
Z diaľky stojím nehybne, no mením počasie.
Základ mám pevný ako stena, ale bez mňa by údolia nemali prameň ani snehové ticho. Keď ma zdoláš, zistíš, že výhľad je odmena aj skúška zároveň.
Nesiem príbeh ročných období
Na jar ma prebúdza miazga, v lete dávam tieň a na jeseň mením farby bez jedinej farbičky. V zime stojím ticho, no stále držím zem aj oblohu v rovnakej hre.
Držím krajinu pokope a stále rastiem
Mám kmeň, korunu aj korene, no nechodím nikam. V lete dávam tieň a v jeseni zo mňa padá farebný dážď listov.
Neviditeľný silák krajiny
Nie som vec, ktorú držíš v ruke, a predsa viem hýbať trávou, vodou aj oblakmi. Niekedy som len šepot, inokedy ma počuť za oknom tak, že sa aj stromy začnú ohýbať.
Ticho, ktoré rastie do výšky
Mám korene v zemi, kmeň ako stĺp a konáre, ktoré sa rozťahujú k svetlu. Na jar nosím listy, no v zime viem stáť aj bez nich.
Nie som len kopa kameňov, keď sa na mňa pozeráš zďaleka.
Z údolia ma často vidno skôr ako ma dobyješ. Môžem mať les na pleciach, sneh na čele a výhľad, ktorý si musíš zaslúžiť stúpaním.
Keď sa nebo zatiahne, prichádzam ja
Padám zhora po kvapkách, ale nie vždy som rovnaký. Raz som tichý, inokedy bijem do okien a mením cestu na lesklé zrkadlo.
Keď sa obloha zatiahne, prichádzam
Najprv ma cítiť na vzduchu a potom začnem bubnovať na okná. Bez mňa je zem suchšia, s ním sa les aj chodník rýchlo zmenia.
Nevidno ma, ale mením smer listov aj vlny
Raz som len jemný dotyk na tvári, inokedy viem ohnúť stromy a rozčerím hladinu bez jediného kroku. Som skrytý pohyb, ktorý si všimneš skôr než ma chytíš.