Hádanka #21983:
Vyzerám pokojne, ale mením sa s každým krokom.
Z diaľky som len tmavý obrys, zblízka však odhalím skaly, chlad a vietor, ktorý vie rozprávať do uší. Kto ma chce zdolať, musí ísť pomaly a s dychom na uzde.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Vyzerám pokojne, ale mením sa s každým krokom.
Z diaľky som len tmavý obrys, zblízka však odhalím skaly, chlad a vietor, ktorý vie rozprávať do uší. Kto ma chce zdolať, musí ísť pomaly a s dychom na uzde.
Mlčky drží nebo nad krajinou
Mám korene hlboko, no ruky zdvíham k svetlu. V lete dávam tieň, na jeseň púšťam listy a celý čas stojím na jednom mieste.
Cesta vody cez krajinu
Niekedy je pokojná, inokedy búrlivá a stále sa posúva ďalej. Preteká mestami, lúkami aj lesmi a nakoniec sa stratí v niečom oveľa väčšom.
Čiarou prechádzam krajinou
Raz som úzka ako stuha, inokedy široká a hlučná. Nesiem kamene, listy aj loďky, no sama nikdy neposedím na mieste.
Cestujem bez kolies aj bez nôh
Raz som pokojná ako zrkadlo, inokedy sa ponáhľam cez skaly a mením krajinu pod sebou. Bez zastavenia putujem ďalej, až kým sa nestratím v inom veľkom objatí.
Stojím, no stále sa mením s ročnými obdobiami
Nemám nohy, a predsa sa dvíham do výšky. V korunách schovávam vtáky, v tieni chladím a na jeseň púšťam vlastné šaty na zem.
Na mape ju vidíš, no vyliezť na ňu dá zabrať.
Neplávam, no mám svahy. Môže ma zakryť sneh a na vrchole býva chladnejšie než dole. Kto som?
Na mape som bod, v skutočnosti prekážka
Z diaľky vyzerám pokojne, no kto ku mne kráča, cíti, ako sa vzduch ochladí a cesta sa predĺži. Neplavem, nepohnem sa a predsa ma ľudia obchádzajú, lebo zhora vidia len môj vrchol.
Nevidno ma, no mením všetko okolo seba.
V lese ohýbam konáre, na kopci ma cítiš silnejšie a pri vode robím na hladine vlnky. Keď zosilniem, pripomínam pohyb, ktorý sa nedá chytiť do dlane.
Tichý strážca v lese aj pri dome
Z malého semienka vyrastiem do tieňa, pod ktorým sa dá ukryť pred slnkom. Mám kmeň, konáre aj listy a s rokmi bývam stále vyšší.