Hádanka #1968:
Nikdy nestojí na mieste, aj keď nemá nohy.
Raz je úzka a tichá, inokedy sa rozbehne široko a hlučne. Nesie kamene, odráža oblohu a hľadá si vlastnú cestu krajinou.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Nikdy nestojí na mieste, aj keď nemá nohy.
Raz je úzka a tichá, inokedy sa rozbehne široko a hlučne. Nesie kamene, odráža oblohu a hľadá si vlastnú cestu krajinou.
Stojím celé roky, no neviem nikam odísť.
Na jar nosím nové ruky, v lete dávam tieň a na jeseň si obliekam farby. Moje nohy sú pevne v zemi, ale hlavu mi vietor stále česá.
Cesta, ktorá nikdy nezostane rovnaká
Nechodím po chodníku, ale mám vlastnú cestu. Niekde som úzka a rýchla, inde široká a pokojná, no stále posúvam vodu ďalej, až sa stratí v diaľke.
Stojím ticho, no rastiem roky
Mám kmeň, korunu a v lete dávam tieň unaveným nohám. Keď príde vietor, moje listy rozprávajú aj bez slov.
Cítiš ma skôr ako vidíš
Niekedy pohladím lístie, inokedy zmením pokojný deň na tancujúci chaos. Nemám ruky ani nohy, no viem rozprúdiť more aj rozvibrovať okná. Čo som?
Držím zem aj nebo pokope
Mám korene hlboko v zemi a ruky dvíham k svetlu. V lete dávam tieň, na jeseň pustím svoj šat a bez mňa by sa vietor preháňal oveľa smutnejšie.
Neviditeľný maliar oblohy
Prichádzam potichu a mením strechy aj chodníky na lesklé zrkadlá. Niekedy som len pár kvapiek, inokedy bubnujem tak dlho, že zem nasýtim do poslednej hrudy.
Mám korene, no nechodím.
V lete dávam tieň a na jeseň mením farbu šiat. Som tichý svedok ročných období a v mojom tieni sa často schováva lavička aj vták.
Vysoko nad lesom, no nie som strom
Z diaľky pôsobím ako tichý obor. Kto ku mne vystúpi, vidí menej stromov a viac oblohy, no ja sa nepohnem ani o krok. Čo som?
Cesta bez kola, ale s cieľom
Začínam v horách ako tenký pramienok a cestou rastiem z dažďa, snehu aj iných prítokov. Niekedy som pokojný, inokedy divý, no vždy sa pohnem len jedným smerom.