Hádanka #3607:
Vie sa kľukatiť a pritom nikam nestratí smer.
Začína vysoko v horách, potom sa prediera dolinou a stále rastie silou vody. Nepožičia si chodník, no vie si ho sama vytvoriť.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Vie sa kľukatiť a pritom nikam nestratí smer.
Začína vysoko v horách, potom sa prediera dolinou a stále rastie silou vody. Nepožičia si chodník, no vie si ho sama vytvoriť.
Cesta vody od prameňa k moru
Rodím sa vysoko a nikdy sa nevraciam späť. Po ceste beriem ďalšie potôčiky a na konci sa stratím v oveľa väčšom objatí.
Neprestáva ísť, aj keď sa mení krajina.
Začínam potichu v horách a končím ďaleko odtiaľ, často v inom obzore. Môžem deliť mestá aj lesy, no nikdy nestojím na mieste. Čo som?
Stojím pevne, no nikdy nie som rovnaký
Môže ma zasiahnuť blesk, ohýbať vietor aj krájať sekera, a predsa stále vraciam tieň aj pokoj. Začínam v zemi, ale míňam nebo.
Rastie pomaly, no pamätá si roky
Počítajú mi letokruhy a vo vetre sa mi hýbu ruky bez prstov. V lete dávam tieň, na jeseň farby a v zime stojím ticho na svojom mieste.
Vyrastám z pôdy a mením dvor na tieň.
Mám hlboké korene a vrch sa mi dotýka vetra. Na jar sa obliekam do novej zelene a v lete podo mnou ľudia radi oddychujú.
Neviditeľný hosť v korunách stromov
Nemám ruky, a predsa rozkývem konáre aj vysokú trávu. Niekedy som len jemný šepot, inokedy viem tlačiť mraky a ženú ma práve tam, kde ma nikto nevidí.
Nikdy nestojím na mieste, ale nie som chodec.
Rodím sa vysoko a rastiem, kým si pamätám cestu dole. Niekedy som úzka ako niť, inokedy široká a tichá pri brehoch plných stromov.
Vzpriamená stena z kameňa a ticha.
Z diaľky vyzerám ako obrovský chrbát krajiny, no pri výstupe sa zo mňa stane vietor, skaly a výhľad. Na mape ma ľudia často hľadajú podľa vrcholu.
Nevidno ma, no hýbem všetkým okolo seba
Viem roztriasť hladinu, rozviazať prádlo na šnúre aj otočiť smer vône v lese. Keď zosilniem, ľudia si ma počujú skôr, než ma stihnú spozrieť.