Hádanka #1815:
Padá, no nič neporáža.
Na streche šepká, po ceste kreslí tmavé bodky a v lese prebúdza vôňu pôdy. Keď sa objaví, voda sa mení na správy z oblakov.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Padá, no nič neporáža.
Na streche šepká, po ceste kreslí tmavé bodky a v lese prebúdza vôňu pôdy. Keď sa objaví, voda sa mení na správy z oblakov.
Živá veža, čo drží vietor aj tieň.
V lete je úkryt pre vtáky, na jeseň zas spúšťa tichý dážď listov. Má pevné telo, no stále rastie a podľa veku mení tvár pomalšie než čokoľvek v lese.
Kreslí cestu krajinou
Nikdy nestojí na mieste, no predsa má svoje brehy. Raz je úzka a tichá, inokedy silná a hlučná, až odnáša kamene aj listy.
Cesta, čo sa sama posúva ďalej
Nie je ani cesta, ani hranica, hoci vie deliť krajinu na dve strany. Občas mizne v hmle, inokedy sa leskne ako kov a nikdy nejde úplne rovno.
Nevidíš ma, ale cítiš ma
Neviem sa chytiť do ruky, no viem rozcuchať vlasy aj rozohnať mraky. Niekedy som len slabý šepot medzi stromami, inokedy zavriem dvere aj bez pozvania.
Stále sa ponáhľa, aj keď nikam nemusí
Narodí sa vysoko v horách, cestou zbiera malé prítoky a nikdy nezostane na mieste. Nakoniec sa stratí v mori alebo v inom veľkom toku.
Z diaľky som pevná, zblízka neustále mením tvár
Raz ma zahalí hmla, inokedy sneh, no stále stojím nad krajinou ako veľký tichý strážca. Keď na mňa vystúpiš, vzduch redne a výhľad rastie.
Zo zeme vyrastám vysoko, no nepohnem sa ani o krok.
Mámito výškou a tieňom, ktorý sa mení s dňom. Na mojom svahu sa počasie vie zadržať dlhšie než v údolí.
Cesta, ktorá nikdy nestojí.
Rodím sa vysoko, no neostávam na mieste ani chvíľu. Na svojej dlhej ceste viem obísť kamene, spojiť pramene a nakoniec sa stratiť v širšom svete.
Rastie pomaly, ale pamätá si celé roky.
Držím sa zeme, no môj vrchol sa často dotýka vetra. Na jar som plný života, v lete tieň, na jeseň šumím farbami a v zime stojím ako svedok času.