Hádanka #2131:
Keď sa obloha zatiahne, začnem hrať
Najprv ma zbadáš na okne ako drobné bodky. Potom sa pridám k mláke, tráve aj strechám a všetko okolo získa lesk.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Keď sa obloha zatiahne, začnem hrať
Najprv ma zbadáš na okne ako drobné bodky. Potom sa pridám k mláke, tráve aj strechám a všetko okolo získa lesk.
Nevidno ma, no mením svet okolo seba
Viem rozhýbať koruny stromov aj hladinu vody, hoci nemám telo. Niekedy len pohladím tvár, inokedy zhasnem dáždnik v jednej chvíli.
Nevidíš ma, no všade mením svet okolo
Raz pohladím tvár, inokedy zamávam konárom tak silno, až sa strom ohne. Nemám ruky ani nohy, ale viem priniesť chlad, šum aj rýchly útek pred dažďom.
Nie som len kopa skál v diaľke.
Na mape vyzerám ako obyčajný bod, no v skutočnosti mením počasie aj výhľad. Hore je chladnejšie, podo mnou sa dvíhajú lesy a človek si ma často mýli s kopcom.
Raz je tichá, raz sa valí cez krajinu
Začnem ako pramienok v horách a cestou zbieram ďalšie vody. Nechodím rovno ako cesta, no bez mapy ma vieš sledovať od prameňa až po veľké ústie.
Nič nevidíš, no všetko okolo cítiš
Nemám ruky ani nohy, predsa viem zatlačiť plachty, rozohrať listy a ochladiť deň. Keď zosilniem, počuť ma v korunách stromov aj medzi domami.
Držím miesto a pritom sa stále mením.
Keď ma vezme vietor, šumím bez slov. Na jar nosím nové oblečenie, v lete tienim a v zime odhalím svoju kostru.
Ticho, ktoré sa nedá prehliadnuť
Zo zeme rastiem bez toho, aby som bol strom. Čím vyššie sa na mňa pozeráš, tým menšia vyzerá krajina pod tebou.
Krajina, kde sa mení dych
Keď sa ku mne blížiš, cesta sa začne zvažovať a vietor býva ostrejší. Z diaľky vyzerám pokojne, no z vrcholu vidno ďaleko nad les aj rieku.
Stojím vysoko, ale nikam sa nepohnem
Zo základne ma často lemuje les a z vrcholu býva výhľad, ktorý berie dych. Keď ma prikryje hmla, aj skúsený turista zrazu váha, kam ďalej.