Hádanka #24382:
Keď sa na mňa dívaš z diaľky, mením sa na čiaru na obzore.
Nie som strom ani dom, no zďaleka vyzerám ako stena. Na moje vrcholy sa nechodí zo zvedavosti, ale s úctou, lebo počasie tam píše vlastné pravidlá.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Keď sa na mňa dívaš z diaľky, mením sa na čiaru na obzore.
Nie som strom ani dom, no zďaleka vyzerám ako stena. Na moje vrcholy sa nechodí zo zvedavosti, ale s úctou, lebo počasie tam píše vlastné pravidlá.
Tichý obr na obzore
Z diaľky pôsobím ako hranica neba, no pri bližšom pohľade som len zem, ktorá sa vypíná vyššie než okolie. Na mňa sa nelezie za deň, ale za výhľad.
Prichádza na okno bez pozvania
Najprv ma cítiš na tvári, potom na chodníku vzniknú drobné zrkadlá. Neprichádzam s krikom, skôr s klopaním, ktoré pozná strecha aj les.
Nevidno ma, ale mením smer všetkého okolo
Keď som slabý, len šepkám cez lístie. Keď zosilniem, viem skláňať stromy, posúvať mraky a hladine dať vrásky, hoci ma nik nevidí priamo.
Nevidno ma, no hýbem svetom
Niekedy hladím trávu tak jemne, že ju ani neohnem. Inde viem zatlačiť do plachty, rozvíriť prach a donútiť stromy šumieť.
Neviditeľný maliar v korunách stromov
Nevidno ma, no hybem listami, dvíham vôňu lesa a mením hladinu rieky na malé vlny. Niekedy prídem potichu, inokedy vyčistím oblohu za pár chvíľ.
Dotýka sa oblakov
Zospodu vyzerám ako veľký chrbát zeme a zhora mi často vidno kamene a stromy. Keď na mňa ľudia vyjdú, svet sa zmenší pod nimi.
Tichý svedok ročných období
Stojím na jednom mieste, no stále mením kabát. Raz som plný tieňa, raz holý, a v mojich vrcholoch sa vetrom píšu príbehy. Čo som?
Vyrastám pomaly, ale držím krajinu pokope.
Mám kmene, konáre aj korunu, no nekráčam. V lete dávam tieň, na jeseň farby a cez zimu stojím ticho, kým mi vietor prehľadáva listy.
Prichádzam potichu, no mením celý deň.
Najprv ma cítiť vo vzduchu, potom počuť na streche a napokon vidno na chodníku malé zrkadlá. Bez mňa by boli polia smädné a kvety neotvorili noc.