Hádanka #22886:
Raz som úzky prameň, raz široká cesta cez krajinu.
Rodím sa vysoko v horách, zbieram menšie prítoky a neustále si hľadám novú cestu. Nakoniec sa stratím tam, kde sa voda už mieša s obrovským celkom.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Raz som úzky prameň, raz široká cesta cez krajinu.
Rodím sa vysoko v horách, zbieram menšie prítoky a neustále si hľadám novú cestu. Nakoniec sa stratím tam, kde sa voda už mieša s obrovským celkom.
Z neba padám potichu alebo s hukotom.
Viem byť jemný ako závoj aj silný ako stena. Keď prídem, strecha znie inak, zem vonia a chodníky sa lesknú.
Vystúpim vysoko, aj keď sa nepohnem.
Z diaľky vyzerám ako tichý obor, čo sa dotýka oblohy. Hore býva chladnejšie a cesta ku mne vie byť strmá, no odmením ťa výhľadom na celý kraj.
Nevidno ma, no hýbem všetkým okolo.
Keď sa oprem o polia či les, rozhýbem trávy, plachty aj mraky. Niekedy som len jemný dotyk, inokedy viem zmeniť ticho na šum.
Kreslí cestu krajinou bez ceruzky.
Začínam ako tenký pramienok vysoko v horách a cestou zbieram silu z ďalších potokov. Nakoniec sa stratím v mori, no medzitým mením krajinu, brehy aj život okolo seba.
Nezastavím sa, no stále som tu
Začínam vysoko v horách a cestou zbieram drobné pramene. Nechodím po chodníku, ale viem prejsť krajinou až k veľkej vode.
Držím krajinu, aj keď sa nepohnem
Nemám nohy, a predsa rástem roky. Na mne sa menia tiene, hniezdia vtáky a vietor píše do koruny, no pod zemou zostávam pevný a tichý.
Cesta, ktorá nikdy nestojí
Rodím sa vysoko a najprv sa schovávam pod kameňmi či v tieni lesa. Potom sa predieram krajom, kľukatím sa a nakoniec sa stratím tam, kde je vody už veľa.
Ticho, ktoré dvíha pohľad nahor
Na mape bývam ako veľká hrča krajiny, no zblízka mám chodníky, skaly a vietor. Ľudia ku mne lezú pomaly, aby sa im otvoril svet pod nohami.
Tichý svedok ročných období
Stojím na jednom mieste, no mením sa s každým rokom. Na jar ma zdobí nové šaty, v lete tieň, na jeseň farby a v zime holé ramená.