Hádanka #8621:
Cesta, ktorá nikdy nestojí
Rodím sa vysoko, no dospievam až nižšie, keď zbieram pramene z kopcov. Môžem deliť mestá, napájať polia aj meniť smer pri každom zákrute brehu.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Cesta, ktorá nikdy nestojí
Rodím sa vysoko, no dospievam až nižšie, keď zbieram pramene z kopcov. Môžem deliť mestá, napájať polia aj meniť smer pri každom zákrute brehu.
Keď prídem, zem sa zmení na jemné šumenie
Spadnem z oblohy v tisícoch kvapiek a urobím z ciest zrkadlá. Niekedy som len krátka prehánka, inokedy rozpláčem celý les.
Nevidíš ma, ale hýbem vetvami
Som tu aj vtedy, keď ma nevidíš. Rozkývem prádlo na šnúre, zašumím v korunách stromov a viem ochladiť horúci deň.
Nikdy nestojím, no vždy mám smer
Začínam ako tenký pramienok a neskôr viem rozdeľovať krajinu na dve strany. Občas ma pretne most, inokedy ma skrotí priehrada, no ja si aj tak hľadám cestu ďalej.
Neviditeľný pomocník na svahoch
Nevidíš ma, no ohne sa ku mne tráva aj koruny stromov. Niekedy som jemný, inokedy burácam tak, že zatvoríš okno a cítiš, ako sa mení vzduch.
Ticho rastiem, no držím krajinu pokope
Pod zemou sa kotvím hlboko, hore rozkladám tiene aj listy. Na mojom tele sa čas zapisuje do kruhov a vietor si so mnou šepká celý rok.
Stúpaš vyššie, dýcháš ťažšie
Z diaľky vyzerám pokojne, no pri každom kroku vyššie sa mení vzduch aj výhľad. Môžem ukryť vrchol v oblakoch a v zime ma často prekryje biela prikrývka.
Tichý obyvateľ lesa s prstami do neba
Mám kmeň, korunu aj listy, no nepatrím do kráľovstva ľudí. Keď ma vietor prejde, šumím tak, že les zrazu znie ako rozprávka.
Vie vyrezať údolie, aj keď sama nekrája.
Rodím sa vysoko, no nechcem zostať na mieste. Môj smer menia skaly, zrážky aj grécky pokoj, až kým sa stratím v širšom vode. Čo som?
Tichý kolos nad krajinou
Z diaľky vyzerám ako stena do neba, zblízka mám chodníky aj strmé záhyby. Môžem skrývať sneh, les aj výhľad, ktorý si treba vyšliapať.