Hádanka #4553:
Bez nej by sa brehy len ticho stratili.
Raz je pokojná, raz rozbúrená a vie si vydobyť vlastné brehy. Neprejdeš ňou ako cez les a ani sa nepostaví do tvaru stromu, no bez nej je krajina plochá a tichá.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Bez nej by sa brehy len ticho stratili.
Raz je pokojná, raz rozbúrená a vie si vydobyť vlastné brehy. Neprejdeš ňou ako cez les a ani sa nepostaví do tvaru stromu, no bez nej je krajina plochá a tichá.
Na povrchu nič, vo vzduchu všetko
Nevidno ma držať, no vietor ma vie pohnúť aj bez rúk. Po daždi sa ku mne zbiehajú slnko a teplo, aby som sa zmenil na niečo neviditeľné.
Domov pre tieň, listy aj vtáky
Nechodí, a predsa sa šíri do výšky aj do strán. Na jar sa oblieka do zelene, v lete zachraňuje pred slnkom a na jeseň púšťa farby k zemi. Čo je to?
Nevidíš ho, ale cítiš ho všade
Vie obchádzať kopce, plniť plachty aj šušťať v korunách stromov. Keď sa rozbehne silnejšie, nosí správy ďaleko bez jediného kroku.
Tichý svedok ročných období
Stojí na jednom mieste, no stále sa mení. Na jar ho zdobia nové lístky, v lete tieň, na jeseň farby a v zime holé konáre.
Spadne a hneď mení tvár krajiny.
Prichádzam z oblakov, no nie vždy rovnako. Raz len jemne zvlhčím listy, inokedy rozozvučím plech a zmením cesty na lesklé zrkadlá.
Neviditeľný maliar v korunách stromov
Nie som vec, ktorú chytíš do dlane, no viem rozvlniť trávu aj zahnať oblak. Raz som jemný šepot, inokedy silný nápor, ktorý zapíska medzi konármi.
Cesta, ktorá nikdy nespí a stále mení tvar
Nie som cesta, no vediem krajinou a spájam miesta bez značiek. Niekedy som úzky šepot, inokedy divoký hluk, čo si razí vlastnú stopu.
Keď sa obloha zatiahne
Prichádzam potichu a mením vôňu vzduchu aj chodník na lesklú pásku. Niekedy som jemný šepot, inokedy bubnujem na strechu.
Keď prichádzam, mením vôňu krajiny
Najprv ma počuť na streche a až potom cítiť vo vzduchu. Neprichádzam sám, no všade po mne zostanú kvapky, kaluže a nový lesklý povrch.