Hádanka #4375:
Stopa v prírode, čo nezostane dlho
Pri vode sa moje meno objaví len na chvíľu a potom sa stratí v hluku lesa. Nie som strom ani rieka, no v krajine znie ako podpis, ktorý pozná len pár ľudí.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Stopa v prírode, čo nezostane dlho
Pri vode sa moje meno objaví len na chvíľu a potom sa stratí v hluku lesa. Nie som strom ani rieka, no v krajine znie ako podpis, ktorý pozná len pár ľudí.
Ticho, ktoré patrí do lesa
Nechodí, a predsa sa objaví v stopách na chodníku. Keď padne na ihličie, všetko okolo stíchne a vzduch zmäkne.
Tichý svedok ročných období.
V lete dávam tieň, na jeseň púšťam listy a v zime stojím nahý, no stále živý. Moje korene pijú hlboko a konáre kreslia do neba.
Držím zem pokope a pritom sa nehýbem z miesta.
Mám korene ukryté pod povrchom, no ruky dvíham k oblohe. V lete dávam tieň, na jeseň šepkám listami a počas rokov narastám do pamäti krajiny.
Tichý strážca lesa aj záhrady
Mám korene v zemi, no ruky dvíham k nebu. Keď prídu vetry, šumím bez slov a v lete dávam tieň aj úkryt.
Nehmotný pomocník v krajine
Nevidíš ma, ale ohne mi trávu aj hladinu. Môžem byť len jemný dotyk pri okne, no keď zosilniem, viem rozohrať celý les bez jedinej kvapky.
Nevidíš ma, ale všade mením veci okolo seba
Nie som dážď, no dokážem rozhýbať hladinu aj konáre stromov. Keď zosilniem, počuješ ma skôr, než pocítiš môj dotyk na tvári.
Vystúp ma a uvidíš ďalej než z údolia.
Z diaľky pôsobím ticho a nemenne, no vnútri ma tvarujú vietor, mráz aj čas. Nie som strom ani dom, predsa sa na mňa ľudia vydávajú s nádejou, že budú bližšie k oblohe.
Ticho stojím, no mením krajinu okolo seba
Púšťam listy, no nie som smutný, a v každom ročnom období vyzerám trochu inak. Moje korene držia zem a konáre zasa tieň.
Cesta, čo nikdy nestojí
Rodím sa vysoko a cestou ku mne pribúdajú menšie pramene. Niekedy som pokojná, inokedy divá, no stále tečiem jedným smerom.