Hádanka #2829:
Tichá architektúra lesa
Najprv ma drží zrak v korune, potom dôvera v tieni. Mám pamäť v letokruhoch a ruky v konároch, no bez pohybu by som bol len kmeň v zemi.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Tichá architektúra lesa
Najprv ma drží zrak v korune, potom dôvera v tieni. Mám pamäť v letokruhoch a ruky v konároch, no bez pohybu by som bol len kmeň v zemi.
Rastiem pomaly, no pamätám si roky.
Z jedného miesta ponúkam tieň v lete a holé ramená v zime. Pod zemou držím pevne, nad zemou sa mením s každým obdobím.
Stojím vysoko nad krajinou
Na mojom vrchole býva vietor silnejší a cesta hore vie unaviť aj odvážnych. Z diaľky vyzerám ako tichý strážca, čo dohliada na lesy a údolia.
Stojím vysoko, no stále sa mením
Ráno ma často zakryje hmla a večer vrhám dlhý tieň do údolia. Hore býva chladno aj v lete, no podo mnou sa menia lesy, skaly a cesty na drobné pásiky.
Môj smer mení krajinu, no nemám nohy
Pretekám údolím, obchádzam kamene a nikdy sa dlho nezastavím. Raz som tichá a úzka, inokedy široká a silná, no stále si hľadám cestu k väčšiemu vodnému cieľu.
Tichý slnečný zberač života
Stojím na mieste, no každé ráno sa na mňa spolieha tieň aj vtáky. Bez hlasu pijem svetlo a mením ho na rast, pričom moje koruny píšu do vetra vlastný príbeh.
Tam, kde sa obloha dotýka zeme
Zo zeme vyrastám, ale nie som strom. Z diaľky vyzerám ako stena, zblízka ma tvoria kamene, chodníky a ticho. Kto vystúpi vyššie, vidí ďalej než dolu v doline.
Nikdy neostanem stáť, no stále som tá istá.
Rodím sa vysoko alebo z dažďa, potom si hľadám cestu cez kamene, lúky aj mestá. Niekedy som len šepot, inokedy silný prúd, no napokon sa vždy stratím v niečom väčšom.
Vie sa stratiť v lese, no cestu si vždy nájde
Začína malým prameňom a potom zbiera ďalšie kvapky z cesty. Občas je tichá, inokedy hučí medzi kameňmi a nakoniec sa vlieva ďalej.
Nevidíš ma, ale mením smer listov
Niekedy pohladím tvár, inokedy roztočím mlyn alebo ohnem vetvičky. Nemám ruky ani nohy, no podľa mňa sa hýbu stromy aj tráva.