Hádanka #8796:
Na mieste stojím, no stále sa mením.
Zapúšťam korene hlboko, ale rukami nehovorím. V lete dávam tieň, na jeseň púšťam listy a v zime vyzerám, akoby som zaspal.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Na mieste stojím, no stále sa mením.
Zapúšťam korene hlboko, ale rukami nehovorím. V lete dávam tieň, na jeseň púšťam listy a v zime vyzerám, akoby som zaspal.
Bez neho by les vyzeral prázdnejšie.
Rastie roky a jeho korene držia zem pevne. Na jar sa oblieka do listov, na jeseň ich púšťa k zemi a vie dať tieň aj úkryt.
Kamenný chrbát, na ktorý sa nelezie ľahko.
Najprv ma vidíš z diaľky ako tmavú čiaru na obzore, potom zistíš, že mám svahy, údolia aj vrchol. Môžem stáť osamelo alebo byť len časťou väčšieho pásma.
Neviditeľný pohyb medzi stromami
V lese ho cítiš skôr, než ho vidíš. Raz pohladí lístie, raz roztočí prach a keď zosilnie, vie prehlušiť aj tichú rieku.
Mierim hore, aj keď stojím na mieste
Z diaľky ma vidíš ako jediný zub krajiny, no vnútri skrývam chodníky, sutiny aj hranicu oblakov. Kto ma zdoláva, ten vie, že výhľad sa neberie zadarmo.
Stojí vysoko, no nikam nekráča
Z diaľky bývam len obrys a zblízka ma delia svahy, chodníky aj skaly. Čím vyššie ideš, tým redší je vzduch a výhľad sa mení na mapu pod nohami.
Keď sa obloha zatiahne
Najprv som len tiché šumenie, potom sa z neba začnú spúšťať drobné kvapky. Niekedy prídem na chvíľu, inokedy trvám dlho a mením chodníky na lesklé potoky.
Viem rásť bez hlasu a bez krokov
Celý rok držím miesto a v lete dávam tieň. Na jar ma zdobí nový život, no aj keď sa nehýbem, mením tvár krajiny okolo seba.
Viem sa plaziť krajinou bez nôh.
Mám prameň aj ústie, ale nie som cesta. Počas cesty beriem so sebou malé aj veľké veci a nakoniec sa stratím v inom veľkom telese vody. Čo som?
Ustavične kráčam, no nikdy sa nevraciam
Rodím sa vysoko a nechávam za sebou menšie cesty aj mosty. Niekedy som pokojná, inokedy ma po daždi nik neprejde bez obáv.