Hádanka #8383:
Keď prichádzam, zem ožije
Niekedy padám len ako pár kvapiek, inokedy zakryjem celý kraj. Po mne vonia pôda a listy sa lesknú, akoby ich niekto umyl.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Keď prichádzam, zem ožije
Niekedy padám len ako pár kvapiek, inokedy zakryjem celý kraj. Po mne vonia pôda a listy sa lesknú, akoby ich niekto umyl.
Tichá cesta vody cez krajinu
Začínam skromne v horách, no cestou sa ku mne pridávajú ďalšie pramene. Nikdy nestojím na mieste a napokon sa stratím tam, kde je voda široká a slaná.
Nepokojná čiara v krajine
Rodím sa vysoko alebo ďaleko a stále sa musím pohnúť ďalej. Neviem zostať na jednom mieste, mením brehy aj tvar krajiny, kým sa napokon stratím tam, kde je vody priveľa.
Strieborná cesta, čo sa nikdy nezastaví
Rodím sa vysoko a cestou zbieram ďalšie kvapky. Nie som priamka, lebo ma tlačí krajina, no bez prestávky hľadám nižšie miesto, kam sa pohnúť.
Rastie vyššie než väčšina vecí okolo.
Na jar má nové púčiky, v lete tieň a na jeseň sa mení farbou. Stojím na jednom mieste, no môžem byť domovom pre vtáky aj hmyz.
Neviditeľný pohyb, čo mení smer listov
Nevidíš ma, no cítiš ma na tvári aj v korunách stromov. Raz som len jemný šepot, inokedy viem roztočiť prach a zaniesť vôňu dažďa ďaleko od miesta, kde práve som.
Nevidíš ma, ale hýbem celou krajinou
Dotknem sa stromov aj hladiny rieky, no nemám ruky. Raz som jemný šepot, inokedy silný náraz, ktorý prevráti dáždnik aj myšlienky.
Cesta vody, ktorá nikdy nekončí
Rodím sa z prameňov, prechádzam mestami aj lesmi a stále si hľadám cestu ďalej. Niekde som pokojná, inde divoká, no nikdy nestojím na mieste.
Stojím pevne, no mením pohľad na svet
Zdoláva ma len námaha, nie vietor. Z môjho vrchu vidno ďaleko, no často mi tvár zakryjú oblaky a ticho, ktoré dole nepoznáš.
Ticho, tieň a ročné prstene
Vyrastám bez hluku, no meria sa podľa mňa čas aj vek krajiny. Môžem mať listy, ihličie alebo len holé konáre, a predsa držím pôdu i tieň.