Hádanka #11314:
Vyrastám vysoko nad cestou
Stojím pevne a z diaľky ma vidno skôr podľa siluety než podľa detailov. Hore býva chladnejšie a výhľad si pýtam ako odmenu za námahu.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Vyrastám vysoko nad cestou
Stojím pevne a z diaľky ma vidno skôr podľa siluety než podľa detailov. Hore býva chladnejšie a výhľad si pýtam ako odmenu za námahu.
Rastiem vysoko, no sám sa nepohnem.
Mám roky v kmeni a pamäť v letokruhoch. Vietor sa ma dotýka skôr ako ľudí a v tieni podo mnou je v lese tichšie.
Cesta, čo nikdy nestojí
Začínam v horách a mením sa podľa toho, čo do mňa pridá dážď aj pramene. Nechodím po mape rovno, radšej sa krútim a hľadám si vlastnú cestu k cieľu.
Bez neho by tieň pri dome nemal kde bývať.
Na jar sa na mne objaví nová výbava, v lete dávam chládok a na jeseň sa lúčim farbami. Stojím na jednom mieste, no rastiem roky.
Nevidíš ma stáť, a predsa mením krajinu.
Raz som úzky pás, inokedy široký pruh, no stále sa hýbem od prameňa ďalej. Nesiem konáre, kamienky aj príbehy a cestou spájam hory s morom.
Nevidíš ma, no všetko podľa mňa cítiš.
Niekedy len šepkám medzi stromami, inokedy viem zavrieť dvere aj potiahnuť čiapku z hlavy. Nemám ruky ani nohy, a predsa hýbem vecami okolo seba.
Stojím vysoko a mením obzor
Z diaľky vyzerám ako pevný chrbát krajiny, no aj mne mení tvár dážď, vietor a sneh. Kto ma zdolá, vie, že výhľad býva odmenou za dych aj krok.
Dotkneš sa oblohy, no ostaneš na zemi.
Z diaľky vyzerám ako tichá prekážka, no kto ku mne vyjde, odmení sa výhľadom. Niekedy ma vidno v hmle, inokedy v snehu.
Nevidno ma, no mením krajinu
Keď som slabý, hladím ti tvár a dvíham vôňu lesa. Keď zosilniem, lámem dáždniky, žením mraky a po hladine kreslím vlny.
Cítíš ma skôr než ma vidíš
V korunách stromov viem šepkať aj hučať, no nezostanem na jednom mieste. Keď zosilniem, listy sa obrátia a voda na hladine sa roztrasie.