Hádanka #11490:
Miesto, kam sa oči radi vracajú
Z diaľky pôsobím ako pevná stena krajiny, no na vrch ma treba krok za krokom. Hore býva chladnejšie a výhľad býva odmenou za námahu.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Miesto, kam sa oči radi vracajú
Z diaľky pôsobím ako pevná stena krajiny, no na vrch ma treba krok za krokom. Hore býva chladnejšie a výhľad býva odmenou za námahu.
Stojí bez nôh, no rokmi prejde veľa ciest.
Na jar ma zdobí nový šat, v lete dávam tieň a na jeseň púšťam listy ako listy z knihy. Nepohnem sa z miesta, a predsa vo mne býva celý svet vtákov, vetra aj dažďa.
Nevyvidíš ma, no pohýbem celou krajinou
Raz ma cítiš len ako jemný dotyk, inokedy prevraciam dáždniky a hladím koruny stromov. Nemám ruky, no viem zmeniť smer aj pocit na chodníku.
Ticho stojím nad krajom údolia
Som vysoká a zo zdola pôsobím nehybne, no vietor, dážď aj sneh ma menia každý deň. Kto ku mne vystúpi, často dostane lepší výhľad než darček.
Vyrastám pomaly, ale držím krajinu pokope
Som domov vtákom, tieňom v horúčave aj úkrytom pred vetrom. Keď sa ma dotkne čas, mením sa na letokruhy, no dovtedy stojím a mlčím.
Putujem krajinou a pritom stále zostávam jedným smerom.
Narodím sa vysoko, no netrvám na jednom mieste. Zbieram dažde, obchádzam kamene a napokon sa rozlúčim s morom alebo s inou vodou, do ktorej sa vlejem.
Dom, čo rastie do neba
Mám korene v zemi a ruky plné listov, ktoré sa menia s ročnými obdobiami. V lete dávam tieň, v zime stojím ticho bez ozdôb.
Ticho stojím, aj keď vietor pracuje na mne.
V lete dávam tieň a v zime ukazujem svoju kostru. Vyrastám pomaly, no raz sa na mňa oprie aj hniezdo, aj sekera, aj pohľad z diaľky.
Živý stĺp s prstami do neba
Stojím ticho, ale mením sa s ročnými obdobiami. Na jar vyháňam nové ruky, v lete dávam tieň a na jeseň púšťam farby k zemi.
Má korunu, no nevládne
V lete hádžem tieň a v jeseni mením farbu šiat. Nemám nohy, predsa stojím celé roky na jednom mieste a vnútri skrývam prstence.