Hádanka #10510:
Cesta, čo sa nikdy nevracia späť
Viem sa rozbehnúť z hôr aj potichu tiecť cez lúky, no vždy mierim ďalej, nie naspäť. Keď ma niečo zastaví, začnem si hľadať inú cestu a krajinu pritom rozdelím na dva brehy.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Cesta, čo sa nikdy nevracia späť
Viem sa rozbehnúť z hôr aj potichu tiecť cez lúky, no vždy mierim ďalej, nie naspäť. Keď ma niečo zastaví, začnem si hľadať inú cestu a krajinu pritom rozdelím na dva brehy.
Nič nevidno, no cítiš ma hneď
Nie som strom ani rieka, no hýbem vetvami aj vlnami. Niekedy som jemný šepot, inokedy silný náraz, čo zatvorí okno.
Tichý strážca, čo rastie do výšky
Nemám nohy, predsa sa viem oprieť o vietor aj o čas. Na jar nosím sviežu korunu, v lete tieň a v zime holé vetvy, no stále stojím na jednom mieste.
Ticho stojím nad krajinou
Stúpam vysoko a z diaľky ma neprejdeš za chvíľu. Na mojom svahu nájdeš kamene, les aj sneh, a z vrcholu býva výhľad široko-ďaleko. Čo som?
Keď sa pohne, mení všetko okolo
Nevidno ma v ruke, ale zvládnem rozhýbať hladinu aj koruny stromov. Niekedy som len šepot v poli, inokedy ma cítiť ako náraz pred búrkou.
Neviditeľný bežec okolo stromov
Nevidno ma, no viem rozhojdať konáre aj hladinu jazera. Niekedy som len jemný dotyk, inokedy prudký náraz, čo zhasne sviečku aj bez rúk. V horách ma počuť skôr, než ma cítiš.
Tichý strážca lesa
Na jar ma zdobia malé zárodky, v lete dávam tieň a na jeseň mením farbu. Nepohnem sa z miesta, no podľa mňa ľudia spoznajú krajinu už z diaľky.
Nesiem roky v tichu, ale každý ma vie čítať inak.
Na jar som plný drobných znamení, v lete dávam tieň a na jeseň mením farbu. Nepohnem sa z miesta, no podľa mňa ľudia vedia, kde začína les.
Cesta vody krajinou
Rodím sa vysoko, no nespím tam dlho. Obtekám kamene, mením smer a nakoniec sa stratím v oveľa väčšom objatí.
Rastiem vysoko, no nepohnem sa
Mám korene v zemi, no vystieram sa k svetlu. Na jar bývam plný života, v lete dávam tieň a na jeseň mením kabát.