Hádanka #12356:
Keď sa obloha zatiahne, začnem písať
Prichádzam v kvapkách, bubnujem na strechy a viem zmeniť vôňu celého lesa. Niekedy som jemný, inokedy prudký, no vždy padám zhora nadol.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Keď sa obloha zatiahne, začnem písať
Prichádzam v kvapkách, bubnujem na strechy a viem zmeniť vôňu celého lesa. Niekedy som jemný, inokedy prudký, no vždy padám zhora nadol.
Príde bez pozvania a všetko zmení
Najprv cítiš chladnejší vzduch, potom sa ozve jemné bubnovanie na strechu. O chvíľu sú chodníky lesklé a tráva smädne pije.
Cesta, čo nikdy nespí
Rodím sa v horách, no neskončím tam. Obchádzam kamene, krútim sa medzi brehmi a nakoniec sa stratím v inej, väčšej vode.
Keď prídem, zem sa mení na lesklú sieť.
Padám z oblakov po kvapkách a viem zjemniť aj ten najprašnejší deň. Po mne ostávajú kaluže, svieža vôňa a tráva sa zaleskne.
Prírodná cesta, čo nikdy nestojí na mieste
Začínam ako tenký pramienok a cestou zbieram silu z mnohých miest. Nechodím rovno, ale vždy viem, kam patrím, aj keď mením krajinu.
Tichý strážca lesa
Má kmeň, korunu a z jeho konárov padajú listy, keď príde jeseň. V lete dáva tieň a často rastie celé desaťročia na tom istom mieste.
Neviditeľný maliar v korunách stromov
Nevidno ma, no ohýbam trávy aj vlajky a viem rozvíriť hladinu. Keď zosilniem, cítia ma aj smery na oblohe a v lese znejú moje kroky v korunách.
Nevidíš ma, ale mením smer každého pohybu v okolí.
Niekedy šepkám medzi stromami, inokedy sa opieram do plachiet a rozvlňujem vlasy. Mám smer aj silu, no rukou ma neuchopíš.
Tichý obr, čo mení obzor
Stojím vysoko, no sám sa nehýbem a pritom mením vietor aj počasie okolo seba. Z diaľky vyzerám pokojne, no cesta ku mne býva namáhavá.
Najprv šepot v oblakoch, potom bubnovanie na zem
Prídem zhora potichu ako hmla, no viem rozprúdiť kaluže aj potoky. Keď ma je dosť, niektorí sa schovajú, iní si v mne užívajú vôňu vzduchu.