Hádanka #11263:
Stojím vysoko a mením obzor
Z diaľky vyzerám ako pevný chrbát krajiny, no aj mne mení tvár dážď, vietor a sneh. Kto ma zdolá, vie, že výhľad býva odmenou za dych aj krok.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Stojím vysoko a mením obzor
Z diaľky vyzerám ako pevný chrbát krajiny, no aj mne mení tvár dážď, vietor a sneh. Kto ma zdolá, vie, že výhľad býva odmenou za dych aj krok.
Dotkneš sa oblohy, no ostaneš na zemi.
Z diaľky vyzerám ako tichá prekážka, no kto ku mne vyjde, odmení sa výhľadom. Niekedy ma vidno v hmle, inokedy v snehu.
Nevidno ma, no mením krajinu
Keď som slabý, hladím ti tvár a dvíham vôňu lesa. Keď zosilniem, lámem dáždniky, žením mraky a po hladine kreslím vlny.
Cítíš ma skôr než ma vidíš
V korunách stromov viem šepkať aj hučať, no nezostanem na jednom mieste. Keď zosilniem, listy sa obrátia a voda na hladine sa roztrasie.
Tá, čo vie meniť krajinu po ceste
Začínam vyššie a nesiem so sebou kamienky, listy aj odrazy stromov. Nikdy nejdem po priamke dlho, lebo ma krajina stále vedie inam.
Raz som pokojná, raz prudká, no stále si pýtam cestu.
Rodím sa v horách a nakoniec ma čaká širší priestor. Po ceste nosím vodu, kamene aj odrazy stromov, no nie som cesta ani potok.
Tichý svedok ročných období
Začína sa ako semienko, no časom dá tieň aj úkryt. Zimy prečká bez slov a na jar opäť vyženie novú zelenú korunu.
Prúdim krajinou a mením jej tvár
Začínam ako prameň a potom si hľadám cestu dolinou. Nesiem vodu, ryby aj piesok, no nikdy nestojím na mieste.
Keď prídem, zem sa mení na zrkadlo
Nevyberám si len oblohu, dostanem sa aj do lesa a na strechy. Padám po kvapkách, no až spolu vytvárame súvislý závoj, ktorý mení farby, vôňu aj ticho okolo.
Rastiem potichu, no mením celú krajinu.
Držím pôdu, dávam tieň a som domovom vtákov aj hmyzu. Keď sa maje vietor, šumím, akoby som vedel rozprávať bez slov.