Hádanka #11362:
Kroky hore, dych kratší, svet širší.
Nemám nohy, a predsa ma treba zdolávať. Mením sa vetrom, snehom aj dažďom, no z vrcholu ponúknem pohľad, kvôli ktorému sa oplatí mlčať.
Kategória hádaniek
Rastliny, počasie, lesy, hory, rieky a svet okolo nás.
Kroky hore, dych kratší, svet širší.
Nemám nohy, a predsa ma treba zdolávať. Mením sa vetrom, snehom aj dažďom, no z vrcholu ponúknem pohľad, kvôli ktorému sa oplatí mlčať.
Neviditeľný maliar, čo presúva listy
Nevidno ma, no dokážem rozkývať konáre aj hladinu jazera. Keď sa rozbehnem, nosím so sebou vôňu dažďa alebo piesok z cesty a každý strom mi musí ustúpiť.
Cestujem krajinou bez kolies a bez mapy
Začínam v horách, no cestou sa mením na širokú stužku. Vezmem so sebou lístie, kamienky aj príbehy a napokon sa stratím v inej vode.
Cesta, čo sa nikdy nezastaví
Nesiem vodu z hôr až ďaleko, kým sa stratím v inom veľkom objatí. Mám brehy, zákruty aj prúd, ale nohy ma nikdy neunavia.
Vyrastám vysoko nad cestou
Stojím pevne a z diaľky ma vidno skôr podľa siluety než podľa detailov. Hore býva chladnejšie a výhľad si pýtam ako odmenu za námahu.
Rastiem vysoko, no sám sa nepohnem.
Mám roky v kmeni a pamäť v letokruhoch. Vietor sa ma dotýka skôr ako ľudí a v tieni podo mnou je v lese tichšie.
Cesta, čo nikdy nestojí
Začínam v horách a mením sa podľa toho, čo do mňa pridá dážď aj pramene. Nechodím po mape rovno, radšej sa krútim a hľadám si vlastnú cestu k cieľu.
Bez neho by tieň pri dome nemal kde bývať.
Na jar sa na mne objaví nová výbava, v lete dávam chládok a na jeseň sa lúčim farbami. Stojím na jednom mieste, no rastiem roky.
Nevidíš ma stáť, a predsa mením krajinu.
Raz som úzky pás, inokedy široký pruh, no stále sa hýbem od prameňa ďalej. Nesiem konáre, kamienky aj príbehy a cestou spájam hory s morom.
Nevidíš ma, no všetko podľa mňa cítiš.
Niekedy len šepkám medzi stromami, inokedy viem zavrieť dvere aj potiahnuť čiapku z hlavy. Nemám ruky ani nohy, a predsa hýbem vecami okolo seba.